Asi tak pred niečo vyše rokom som si naivne myslela, že Katušku do príchodu jej bračeka na svet naučím samu jesť a piť. Mala som totiž plán, že na jeseň, najneskôr na nový rok nastúpi do škôlky a preto musíme mať tieto základné úkony zvládnuté. Realita je však opäť iná. Nielenže nás do škôlky nezobrali, ale aj dnes mám doma malé zvieratko, ktoré odmieta používať príbor a obsah jej tanierov z veľkej časti končí na zemi.
Obdobie vzdoru?
Obdobie vzdoru, neustála žiarlivosť a upútavanie pozornosti – to sú heslá, ktoré mám v priamom prenose denne od 6.30 do 19.30. Nonstop. Stále. Jednoducho furt. Stačí mikrosekunda nepozornosti, stotina záujmu o niečo iné a to nielen o Katuškinho bračeka a v tej chvíli nastane v jej hlavičke skrat. Bum, bác, hotovo! Mama toto si vyžerieš! Jogurty, polievky, lekvár či mäso s ryžou sú v momente na zemi, koberci, gauči. Jednoducho všade. A takto to ide do kola už mesiace. Mali sme obdobia, keď to robila neustále, potom to na čas seklo a krásu hádzania tanierov o zem objavila opäť nedávno.
Tresty a stolovanie
Nebudem sa tu hrať na sväticu. Áno, dám sem-tam Katuške po zadku. Aj som to skúsila po týchto extempore s hádzaním jedla o zem. Bez účinku. A potom ani neviem, kde som na to prišla, som ju začala posielať stáť do kúta. To je jediný trest, ktorý sa u nás doma osvedčil. Katuška ide s nevôľou do kúta, postojí si tam, vyreve sa a potom je na chvíľu pokoj. A takto to ide u nás dokola. Až som sa nad tým prestala rozčuľovať. A nejako sa to samo utriaslo, aj keď výkriky do tmy sa v tomto smere z času na čas objavujú stále.
Obedujeme spolu
Asi pred pol rokom, v čase, keď Jurko začínal s prvými príkrmami som zaviedla spoločné stolovanie. Katušku som z detskej stoličky presunula na stoličku k stolu oproti mne a do stoličky posadila Jurka. Od vtedy obedujeme všetci traja spolu. Jediné, čo nám nevychádza je rovnaké menu. Keďže Jurko papá mixovanú stravu, ja po väčšine šaláty a Katuške sa snažím servírovať polievku a mäso s prílohou. Celkovo však tento zvyk hodnotím pozitívne, pretože aspoň takto som jej vštepila nejaký návyk, napriek tomu, že jedlo je väčšinou rukami – áno, aj polievku – teda rezance, zeleninu a zemiaky. Vývar vypije a s hlavným chodom je to podobné. Nepomáha krik, ani krásny pokreslený detský príbor. No už konečne pochopila, že keď sa doje, jedlo by sa nemalo hádzať na zem a dnes to urobí už len vtedy, keď ma chce naozaj potrestať a riadne vytočiť. Napriek tomu úprimne priznávam, že po obede, aj takom, čo sa zje celý za stolom, vyzerá môj jedálenský stôl a kuchyňa ako chliev pre prasiatka. No a ešte sa vrátim k spoločnému stolovaniu. Ono je to také logické a prirodzené, no napriek tomu som to nerobila vždy. Najskôr som nakŕmila deti a potom som jedla ja. Neskôr som si v niekoľkých knihách prečítala, že je dobré, aby rodičia stolovali spoločne s deťmi a vtedy mi to doplo. Však aj naši s nami jedávali, tak prečo to robím inak? Čiže som jedného dňa zaviedla tento zvyk a som s ním spokojná, aj keď to naše stolovanie nevyzerá ako vo francúzskej reštaurácii.
S pitím nám to ide
Našťastie s pitím sme na tom celkom ok. Najlepšie nám to ide cez slamku, ale ani z pohára to nie je také zlé. Začínali sme s cvičnými fľaškami a pohármi s uškami a poklopmi a časom si tento zvyk ako aj uchopenie Katuška tak osvojila, že dnes sa dokáže napiť bez vyliatia. Hurá aspoň nejaká výhra!!! Hádam to bude stačiť, aby ju do tej škôlky od septembra zobrali a s tým príborom sa to naučí tam. Inak ak máte nejaké osvedčené triky ako naučiť jesť dieťa distingvovane a samo, dajte mi vedieť J