„No a čo ti šibe? S deckom musíš cestovať len v noci, lebo cez deň to nedáte!“ hučalo do mňa okolie, keď som sa s mužom dohadovala, kedy sa vyberieme z domu na dovolenku. On nechcel ísť na noc, necítil sa, zodpovednosť ani súdnosť ho nepustila, ja som sa bála ísť cez deň, tak sme urobili kompromis a odišli sme z domu o pol 4 ráno. Teraz viem, že to bola chyba…
Zobudiť dieťa? Nikdy viac!
Všetko sme pobalili už večer, bábu okúpali, nakŕmili a uložili spať, my sme si svorne ľahli k nej, aj keď viete, to spanie bolo nič moc, ale už len pre ten pocit a pud sebazáchovy sme sa prevaľovali v posteli už od 8 večer. Budík sme mali na 2:45 nadránom, vstali sme, bába ešte spala, rýchlo sme vypili kávu, pohádzali do auta posledné čačky-mačky, naštartovali a po tme sme Katušku prenášali do auta. Spočiatku to išlo dobre, nezobudila sa ani keď išla dole schodmi, ani keď nasadala do auta, ani keď sa zabachli dvere, no v momente, keď sme sa pohli otvorila oči a bolo.
Kopala, nerváčila sa, zatvorila oči, otvorila oči. Ja som si nadávala do kráv, že som mala radšej ostať doma, prvých dvadsať kilometrov som sa snažila ju upokojiť cumľom a medveďom, potom som to vzdala, v Novej Bani (rozumej asi 35 kilometrov od domu) by som ja už najradšej spala, ona mala zavreté oči, ale na každý zvuk sa šuchla, za Nitrou začala zaspávať a spala až do Trnavy po Járovce. Museli sme zastaviť kvôli rakúskej diaľničnej známke, tak sa zobudila a bolo po spaní. To som už šípila, že dnešný deň bude asi na hovno a to bolo len pol 6 ráno a dobrých 600 kilometrov pred nami.
Tablet nás zachránil
No akože viem, že tablet robí z deti závislákov a všetky podobné veci, ale čo narobím s 10-mesačným nevyspatým dieťaťom v aute? Vo Viedni sme kvôli Katuškinej nervozite minuli odbočku, prepočuli sme pani v navigácii, tak sme sa trepali cez mesto. Bábu vôbec nebaví pozerať sa von z okna, ani šňurka od cumľa a loptička zaujala jej pozornosť asi na 2 minúty. Voľky – nevoľky som teda z kabelky vybrala tablet, nastavila stiahnutý blok z Duck TV a po Graz bol pokoj.
Môj muž sa mohol sústrediť na cestu, ja si na chvíľu vydýchnuť, no aj tak som vkuse čumela do navigácie, koľko je ešte kilometrov do cieľa, lebo som tušila, že s nevyspatým bábätkom v aute to bude iný rock and roll.
Dorazili sme
Niekde pre Grazom som dala Katušku spať, zaspala chudiatko do minúty, bola totálne vyšťavená, ja tiež, ale nechcela som v tom nechať muža samého takže som bojovala s ním, Katuška však tomu spánku veľa nedala, ani nie po 60 minútach bola hore, to sme boli asi 250 kilometrov od cieľa…
Čo vám poviem, silou vôle a s Božou pomocou sme sa tam nejako dotrepali, hneď ako sme prišli, som ju uložila do postieľky, keď zaspávala revala ako paviánka, spala asi dve hodiny a do večera bola ako vyoraný rezanec, ale veď ja s mužom nakoniec tiež.
Keď sme si potom večer dali gin s tonicom svorne sme sa zhodli, že domov buď ideme na noc alebo ráno, už nebudeme bábu rušiť v spánku. Keďže noc z pohľadu môjho manžela neprihádzala do úvahy, naspäť na Slovensko sme sa vybrali o 7.00 ráno. Bola to oveľa lepšia voľba. Katuška nasadala do auta vyspatá a nakoniec počas cesty spala s prestávkou skoro štyri hodiny.
Inak vaše deti v aute vedia spať?