„Pobaľ si veci a zajtra ráno príď na príjem,“ znie verdikt lekárky, keď schádzam z kozy. Som na konci 41.týždňa. Šiesty deň po riadnom termíne. Otvorená na 3 prsty. Ale na pôrod to nevyzerá. Klasika. Prenášala som prvé, budem aj druhé. Však som s tým tak trochu rátala. Za 33 rokov môjho života som si zvykla, že u mňa nejde všetko easy. Tak so slzičkou na krajíčku odchádzam domov a rozmýšľam, dokedy ešte budem v tom a aké to s tou vyvolávačkou bude a čo zatiaľ bude bezo mňa doma robiť Katuška.
Výber lekára a nemocnice
Jeden pôrod som si už vyskúšala. Ochutnala som kontrakcie aj epidurálku. A okrem hemoroidov som naň nespomínala, čo sa bolesti týka v zlom. Skôr som sa desila toho, aby sa nezopakoval scenár spred dvoch rokov, kedy mi Katušku niekoľko hodín po pôrode odviezli na JIS. Preto som sa rozhodla, že už nič neponechám na náhodu.
Na konci prvého trimestra som si teda logicky začala klásť otázku, ako idem rodiť. Celkom dlho som žila v tom, že ak niekedy ešte budem mať ďalšie dieťa, tak rozhodne príde na svet cisárskym. Aj som sa svorne bila do pŕs, že to tak určite bude i v čase, keď som v kabelke všade so sebou nosila Jurkovu tehotenskú knižku, ale keďže po prednesení tejto požiadavky v jednej poradni som si vypočula niekoľko desiatok logických argumentov odborníkov prečo nie, tak som nakoniec toto svoje presvedčenie prehodnotila. Poučená minulosťou som si však aspoň zabezpečila svoju lekárku k pôrodu a rozhodla som sa vyskúšať inú pôrodnicu ako v prvom prípade.
Prenášanie
Čakanie na deň D u mňa už nepredstavoval taký stres, ako tomu bolo v prípade Katušky. Vnútorne som bola pripravená na možnosť ďalšieho prenášania. Takže som nerobila zbytočnú paniku a dokonca ani tašku do pôrodnice som sa neponáhľala pobaliť. Nechávala som to na poslednú chvíľku, teda až do momentu, kedy som si na toaletnom papieri našla hlienovú zátku. Vtedy som začala trochu hysterčiť, ale aj sa tešiť, že to prišlo skôr a bežala som hneď zo skrine vyťahovať kufor, aby som ho zbalila skôr ako príde prvá kontrakcia. Ale neprišla. Ani o hodinu, ani v noci, ani na druhý deň či týždeň. Nakoniec naň padal prach ešte celé dva týždne. Pretože tá zátka vôbec nie je zárukou pôrodu. Aj to ma naučilo druhé tehotenstvo.
Stihla som to
Na živote je krásne to, že vás dokáže vždy nejako prekvapiť. Ja som sa počas celého tehotenstva modlila za to, aby som mala rýchly a bezbolestný pôrod. Nakoniec taký aj bol. Bez vyvolávačky, bez epidurálky a presne v deň, keď mi ešte moja lekárka ráno povedala, že dnes to určite nebude. Prvé bolesti som začala cítiť tesne po obede. Neprikladala som im však vážnosť. Poslíčkovia prichádzali a odchádzali posledné dva týždne vcelku pravidelne. Pobalila som teda Katušku do auta a išli sme na nákup. Bol slnečný a horúci letný deň. Tak sme sa po tom, čo som sa dostatočne vychladila v klimatizovanom obchode vybrali na návštevu mojej sestry. Tá má doma dve deti, čiže o zábavu bolo postarané. Dokonca mi obe ušli na ulicu. Čiže som ich na sklonku 42.týždňa naháňala a nevenovala pozornosť nejakým kontrakciám. To, že sa naozaj niečo deje, som si začala uvedomovať až neskôr. Tesne predtým ako som naložila Katušku do auta a potom počas jazdy domov, kedy ma za volantom chytali také šlehy, že som sa v duchu modlila, aby sme domov dorazili živé a zdravé.
Bolo to rýchle
O tom ako som výchovne nezvládla odchod do pôrodnice napíšem inokedy. Aj o tom, ako ma sestrička presviedčala, že špinenie je v mojom stave bežné. A aj o tom, ako o tom bola presvedčená i moja doktorka, dokým ma nevyšetrila a nepovedala, že rodíme. To, čo sa však dialo v nasledujúcich hodinách bolo veľmi rýchle a intenzívne. Po vyšetrení nasledoval klistír, ktorý ma nijako nerozhádzal. V hlave som totiž mala jedinú vec – že chcem epiduráááálku. Tak som všade, kade som chodila vykrikovala, nech mi pošlú anestéziológa. Mala som však smolu, alebo šťastie? Klistír ma totiž to otvoril na 7 prstov a takže edu som si tak jedine mohla vyčarovať sama, pretože v tomto stave mi ju už pichnúť nechcel nikto. Dychčala som teda ako lokomotíva, chodila hore dole a v duchu som sa modlila nech to mám čím skôr za sebou. Do toho mi sestrička stále nosila podpisovať kadejaké papiere, nemám šajnu, čo všetko som podpisovala, ale v tomto stave ma ľahko mohla pripraviť aj o strechu nad hlavou. Ale skrátim to. Môj muž prišiel 5 minút pred finále. Do pôrodnice som prišla 18.30 a 20.15 bol už Jurko na svete. Mala som pôrod ako z učebnice. A dodnes zaň Bohu ďakujem, aj za to, že malý bol zdravý ako repa a my sme si spolu mohli užiť prvé spoločné chvíle. Aj keď…paradoxne, tak veľmi ako som ja bezbolestne porodila, tak veľmi ubolené bábätko sa mi narodilo. Ale o našom kolikovom pekle nabudúce.
Pôrod s epidurálkou alebo bez nej?
Prežila som pôrod s epidurálkou aj bez nej a keď porovnám, tak bez nej to bolo lepšie, pretože som dokázala skôr vstať z postele a normálne fungovať. S odstupom času by som to však zhodnotila takto. Pri prvom dieťati som nevedela do čoho idem, logicky bol dlhší aj môj pôrod a o to väčší aj strach či to bude s bolesťami ešte horšie. Epidurálka mi teda pomohla oddýchnuť si, aby som bola pripravená na tlačenie. Pri druhom pôrode som bez nej rodila nedobrovoľne, pretože ako som už písala, na jej aplikáciu bolo príliš neskoro. Na druhej strane sa všetko udialo expresnou rýchlosťou, takže bolesť som dokázala bez problémov zvládnuť a na rozdiel od prvého pôrodu som už 4 hodiny po ňom stála v sprche a dokonca som bola schopná i odlíčiť sa, naniesť nočný krém a vyskúšala som si nasadiť i popôrodný pás. Takže moja rada znie, že sa treba rozhodnúť podľa aktuálnej situácie. Ak sa otvárate pomaly a samotný pôrod je v nedohľadne, určite by som do epidurálky išla. V prípade, že ide všetko rýchlo, bez pochýb to zvládnete i bez nej.