Ach tie vlasy a tieeee nechtiskáááá, čo ste robili na tej chodbe!?“ okomentovala moju ohnivo fialovú manikúru, s ktorou som chcela privítať moju bábu na svete novorodenecká sestra. Fialovými nechtami som však neohúrila, práve naopak – pobúrila asi celú smenu novorodenckej JIS v Banskej Bystrici, keď ma učili prvýkrát prebaliť moju malú Katušku. A to si vôbec nevšimli, že ohnivo fialovú manikúru som mala aj na nechtoch na nohách, však nech na tej koze nejako vyzerám 😀 No ono ich toho pobúrilo viac, medzi iným aj to, že už mám viac ako 30 rokov a NIKDY ALE NIKDY som ešte neprebaľovala malé dieťa – no nie, však nebola príležitosť a zase som sa do toho pri nikom nejako zvlášť nehrnula. To, prečo ju naštvali moje rozpustené vlasy a normálna push-upka pod nočnou košeľou (keďže sa mi ešte nespustila laktácia) opisovať hádam ani nemusím 😀 Takže takto sa začalo naše zoznamovanie s mojou malou bábou, keď som sa k nej po dvoch dňoch konečne dostala.
No ale k prebaľovaniu – nie je to žiadna veda, len to chce prax, aby ste to chytili do ruky. Ak zopárkrát na začiatku otočíte plienku zlou stranou nič si z toho nerobte. Stalo sa to aj mne. A nie raz J Ak nebudete vedieť ako dieťa chytiť. Nevadí. Ani ja som nevedela. Ak nebudete vedieť ako zabaliť dieťa do vankúša a ešte tak, aby si bábo nevyťahovalo ruky, nezúfajte – toto neviem dodnes a ani sestričkám na novorodenckom sa to vždy nepodarí 😉
Čo vám poviem, teraz sa mi na tom smeje, ale vtedy som bola dosť zúfalá. Pozeráte sa na to malinké stvorenie, ktoré je Vaše a chcete len, aby bolo zdravé a šťastné. Najviac zo všetkého sa bojíte, že mu ublížite a niečo sa mu stane, o to viac som sa bála ja, keďže sme ležali na JIS-ke a maličká mala zavedenú kanylu do hlavičky. Novorodencké sestry vás toho veľa nenaučia. Nezazlievam im to. Majú toho veľa a na každú pacientku len pár minút. Tak to bolo aj so mnou. Moja záchrana bola spolubývajúca na izbe. Druhorodička. Čiže už vedela, čo a ako. Nemyslite si. Na začiatku som dupotala nohami, rukami, že chcem VIP izbu a je mi jedno čo to bude stáť. Nedalo sa, nebola k dispozícii, no na druhej strane to bolo dobre. Nevedela som, čo by som robila s malou sama, keď začala plakať. Nevedela som nič. Nielen ako ju prebaliť, ani ako si ju priložiť na prsia, ani ako ju dať odrgnúť, no proste ničovské nič. Spolubývajúca a sestry mi tvorili zázemie, čiže som v tej nemocnici cítila akúsi istotu, že keby niečo postarajú sa o nás.
Pôrod je pre každú žena zaťažujúca záležitosť. Mňa šili 45 minút a tá, ktorá to zažila vie, že človek si nevie poriadne ani sadnúť na posteľ, no v danej chvíli nie je čas na sebaľútosť, pretože sa treba plne koncentrovať na bábätko, čiže milé dámy, ak sa ešte dá, dospite čo môžete, lebo od pôrodu bude spánok najväčším luxusom. Užite si aj pobyt v nemocnici. Ja viem, že to znie hlúpo, ale je to tak. Lebo tam ešte môžete dať dieťatko na noc sestričkám, tam si ešte môžete pospať s bábätkom cez deň na izbe, však čo iné by ste tam robili. Doma to už také nebude. Pravdaže ak nemáte doma ocka superhrdinu, ktorý si zoberie na týždeň voľno a bude okolo vás skákať a vašou jedinou starosťou bude len bábätko nakŕmiť.
Ja takého nemám, no v nemocnici som tiež nestihla veľmi oddychovať. Boli sme tam 3 dni a z toho jeden som bola na kyretáži v úplnej anestéze – čiže na totálku mimo. Blabotala som vraj samé somariny z toho plynu, jediné čo si ja z toho pamätám, že ma tam viezli na posteli a pripadala som si ako v seriáli, že keď som uvidela operačnú sálu už to ako v seriáli nebolo, že keď mi povedali, aby som si prešla po schodíkoch na operačnú kozu, pozrela som sa na nich či im šibe, však som BOSÁAA a papuče mi nekázali zobrať a ja sa na tú špinavú dlážku nepostavím!!! Nazabralo. Musela som. A ešte si pamätám, že jedine anesteziologická sestra obdivovala tú moju ohnivo fialovú manikúru, keď mi pichala ihlu do žily. Tak neviem, čo potom tí zdravotníci chcú 😀
Po zákroku som nevládala nič, chcela som sa starať o Katušku, nedala som to, ona revala, lebo som ju nemohla dať na prsník, ja som nevládala ani plakať, potrebovala som len spať. Čo vám poviem, novorodencká sestra na mňa pozerala ako na krkavčiu matku, keď som tam malú zaniesla na noc, gynekologická sestra ma zase zvozila, že prečo na ňu o pol 3 ráno zvoním, keď viem predsa chodiť a tabletku od bolesti som si mohla prísť vypýtať sama.
Na druhý deň som vyzerala veľmi zle. No púšťali nás domov. Takže som sa musela vzchopiť. Celý deň som lietala po špitáli kvôli liekom, čakala som na prepúšťacie správy, vybavovala monitor dychu, balila veci, vyvolávala domov, čo treba ešte kúpiť, no proste stres. Žiadna pohoda ani ružové balóny a kabriolety ako v telenovelách. Proste realita, život 😉