Mám takú menšiu dilemu. Chcela som naučiť pomaličky zaspávať Katušku v izbe samu. Však už budeme mať 13 mesiacov. No nedala som to. Jej plač ma zdolal. Takže som bezradná. Ako ste to zvládli vy s vašimi deťmi? Alebo ešte stále spávajú s vami?
Dlhé zaspávanie
Hovorí sa, že s každým novým mesiacom je dieťa iné. My sme sa od augusta mordovali s 12-mesačnou spánkovou regresiou. Na začiatku septembra to trošku ustalo, ale pokoj bol iba pár dní. Potom sa začal opakovať scenár s nekonečným zaspávaním. Niekedy to trvalo až do hodiny a keď Katuška konečne zaspala, tak by vyspávala aj cez dve hodiny. Čiže som ju začala budiť, čím sa nám prehodil celý režim, z čoho bola nervózna nielen bába, ale aj ja. Takže som prirodzene začala rozmýšľať, kde robím chybu. No a jediné, čo mi z toho vyšlo bolo, že pri zaspávaní ju vyrušuje moja prítomnosť.
Začali sme s plačom
Prvý spánok bezo mňa celý prerevala. Tak nie celý, ale asi hodinku, kým ju to prestalo baviť a konečne zaspala. Skúsila som to prvýkrát na popoludňajšom spánku, pretože s tým máme najväčší problém. Chodila som do izby v pravidelných intervaloch, kedy som ju pohladila, položila do ľahu a povedala, že už je čas spinkať. Potom som odišla. Katuška sa postavila, videla, že odchádzam a prirodzene sa rozplakala. Za chvíľku to ustalo, začala sa rozprávať sama so sebou a asi hrať v postieľke. No a takto to šlo dokola asi hodinu, kým si ľahla a zaspala.
Večer to bolo jednoduchšie. Neviem, asi bola unavená. Proste som odišla z izby a bolo. Prešlo desať minút, ticho, prešlo 20 minút – ticho. Po pol hodine som to nevydržala a išla do spálne. Katuška pokojne odfukovala. Ráno sa zopakoval podobný scenár a v tomto bode sa naše snahy o zaspávanie skončili.
Nedali sme to
Najskôr som si myslela, že aké to bolo ľahké, no Katuška mi už pri popoludňajšom spánku dala jasne najavo, že som sa radovala predčasne. Naše uspávanie sa natiahlo na hodinu a pol a keďže sme mali ísť na oslavu, neostávalo mi nič iné, len moje unavené a vyrevané dieťa nechať zaspať v mojej prítomnosti, lebo inak by nás do večera čakalo inferno. No a to bola asi chyba… Neviem, ale v danej situácii som si nevedela poradiť inak.
Jednoročné dieťa je však prešpekulované a tento moment si zapamätalo. Večer tak vrieskala, keď som odchádzala z izby, že v momente, keď som prišla naspäť si Katuška poslušne ľahla do postieľky, chytila mi ruku a nechcela ma pustiť. Pri zaspávaní ešte minimálne trikrát skontrolovala, či som neodišla a ja ako matka, ktorej to srdce nedovolilo, som ostala. A sedím pri nej dodnes. Neviem odísť. Nechať ju tam samu. Aj keď viem, že to asi nie je dobré riešenie. No možno moja bába ešte na tento stav zaspávania nedozrela. Takže tak.
Ak máte podobné skúsenosti, poraďte mi ako ste to riešili s vašimi deťmi. Budem vám vďačná.