Auto neľúbime. Neviem prečo, lebo väčšina detí v našom okolí cestuje rado. Syn mojej sestry dokáže v aute prespať dve hodiny vkuse. No Katuška cesty autom neznáša. Pokiaľ neplače, čo je ten lepší prípad, nie a nie zatvoriť očká a spať. Obzerá sa všade naokolo, chvíľku je to v pohode, potom nastúpi únava, nervy, plač, hnev, ale zaspať ani za svet. Skúšala som ju voziť vo vajíčku v polohe sedu aj ležmo. Na kratšie vzdialenosti sem-tam ide vo vaničke. Keď už je veľmi zle, beriem ju na ruky, no niekedy ani to nepomôže. Keď auto zastane je zrazu všetko v pohode.
Teda až na momenty, keď prešvihneme čas spania. Minulý víkend sme absolvovali asi našu doterajšiu najdlhšiu cestu autom. Išli sme na rodinnú oslavu dve a pol hodiny od nás. Ostávali sme aj na noc. To si viete predstaviť čo všetko som musela pobaliť na jednu noc s takmer 5 mesačným dieťatkom. Auto sme mali také narvaté, ako keby sme išli na týždeň k moru J
Cesta sa začala dobre. Ani nie po desiatich minútach Katuška zaspala. Samoška, že sme predtým všetko načasovali tak, aby maličká išla do auta najedená, prebalená a v čase spánku. Nebola ani naobliekaná. No moje počiatočné šťastie skončilo po približne 40 minútach spánku. Ďalšiu hodinu a pól ani oka nezažmúrila. Na miesto sme dorazili pol hodinu pred začiatkom oslavy. Ešte sme sa museli prezliecť, učesať a ja i namaľovať. To si viete predstaviť ako sme to „promptne“ stihli s nervóznym nevyspatým dieťaťom. Parádička. Svet rodičovstva nám opäť ukázal svoju tvár 😉
Jasné, že na oslavu sme prišli neskoro. Počas hlavného chodu sme na striedačku s manželom neustále odbiehali, pretože Katuška bola taká unavená, že sa nevládala ani napapať a silou vôle som ju uspala. Spala asi pol hodinu, najedla sa a bola mrzutá od únavy. Neviem či ste to už zažili. Ste na oslave, všetci chcú híkať nad vašim unaveným dieťaťom. Každý sa baví. Tak prečo by sa nebavil aj váš manžel a nervózne bábätko dáva dokopy len jeho mama. V lodičkách a šatách ju obliekam, zapínam do fusaku a pokúšam uspať. V duchu si nadávam, či mi toto bolo treba, že sme radšej mohli ostať doma, keď v tom si bábika dá povedať a zaspí. Konečne si aj mama môže vypiť kávu a na chvíľku sadnúť, pretože o nejaký čas nastupuje ďalšia šichta – pripraviť dieťa na nočný spánok v neznámom prostredí, keď máte všetky veci nahádzané v 300 taškách s tým, že s pomocou muža už rátať vonkoncom nemôžem, však aspoň on oslavuje….
Absencia denného spánku sa prejavuje počas prvého nočného kŕmenia. Bába nie a nie zaspať. Stokrát zaspala a stokrát sa po 5 minútach zobudila. Nosila som ju na rukách dve hodiny, kým sa nám to podarilo. Potom si líham do postele, nervózna, unavená a nahnevaná, lebo tá prekliata cesta autom nás čaká opäť. Podobný scenár to malo i na druhý deň. Aj čas strávený v aute, aj čas potom aj nočné uspávanie.
Čo vám poviem, som rada, že necestujeme častejšie na dlhé trasy a modlím sa, aby sa to časom zmenilo. Dúfam, že keď bude Katuška staršia a dorastie do autosedačky bude presuny autom znášať vo väčšej pohode J