Milé mamy, aj vám sa to už stalo? Idete s kočíkom po ulici, stretnete niekoho známeho a už sa začne vypytovať: „Jej a vy sa ešte kojíte? Nie? A prečo? A vy ešte stále nosíte plienky? A vy ešte nechodíte? A vy ešte neviete rozprávať?…“
Aj vám sa z toho točí hlava? Mne tiež… A preto tento blog a pár krátkych riadkov o tlaku okolia.
Posunutý vývoj
Tie ktoré nás čítate ako tak pravidelne viete a pre tie ktoré nie, tak len ozrejmím, že Katuška nejde vo vývoji podľa internetových tabuliek. Je zdravé a šťastné dieťa, no všetko robíme neskôr ako píšu poučky v pediatrických ambulanciách, teda ak nerátam tie nešťastné zuby. Otáčanie na bruško sme mali posunuté o dva mesiace, plazenie začalo až v 9.mesiaci a dvíhanie na nôžky až niekoľko dní pred prvými narodeninami. Dodnes neštvornožkujeme a tuhú stravu papáme len pár týždňov. Takže tak. Katuške neuniklo nič, no mne ako jej mame z tlaku komentárov okolia pribudlo pár vrások na čele.
Dá sa to nevšímať?
Neviem ako vy, ale napriek tomu, že som si niekoľkokrát povedala, že voči týmto komentárom budem odolná, nie vždy som odolala. Predsa len som človek a poznámky typu, že my ešte toto alebo ono nevieme sa mi zaryli hlboko do hlavy a vynorili sa ako veľký otáznik s výkričníkom vždy v tej najnevhodnejšej chvíli. Vtedy ma miestami začala chytať panika, či je naozaj všetko v poriadku, či nemáme nejaký deficit, ktorý by bolo treba riešiť a podobne.
Samozrejme som začala študovať na internete, pozerať si videa na youtube, kde fyzioterapeotky radili ako s deťmi doma cvičiť, aby si osvojili nové pohyby a podobne. Áno až takto mi prepínalo, ale myslím, že k takýmto krokom sa uchyľuje každá normálna matka, ktorá miluje svoje dieťa a chce preň len to najlepšie. No tento stres neprospieval ani mne, ani Katuške. Boli dni, kedy som sa snažila s ňou cvičiť ručkovanie pomocou obľúbenej hračky, aby sa z polohy plazenia dostala na štyri. Plakala, nerváčila sa, nebavilo ju to….
Tak som sa na to vykašľala a konzultovala situáciu s našou pediatričkou. Či netreba, aby sme začali navštevovať cvičenia a podobne. Našťastie ona si zachovala zdravý rozum a odporučila mi, nech nechám Katuške čas. A zabralo to.
Každé dieťa je iné
Každé dieťatko sa vyvíja svojim tempom. Treba mu nechať priestor. Aj ja som to pochopila až časom. Nakoniec, keď som všetky strachy o chodení a štvornožkovaní pustila z hlavy, Katuška sa počas troch dní posadila, aj postavila. Úplne sama, z ničoho nič. Asi prišla do jej mozgu informácia, že už je ten správny čas a bolo. Takže poučenie pre vás všetky mamy, kašlite na okolie, aj keď je to niekedy ťažké. Dieťatko vás prekvapí svojím pokrokom vtedy, keď to najmenej očakávate. Podobné problémy riešia mamy v mojom okolí so staršími detičkami ohľadom plienok a rozprávania. Podľa mňa úplne zbytočne, pretože aj na tieto aktivity musia drobci dozrieť.
No a posledná myšlienka pre tých, ktorí tak radi híkajú nad tým, že my ešte nevieme toto alebo hento. Každé dieťa je iné a keď mama povie, že nevieme, tak namiesto sarkastického povzdychu len milo prikývnite hlavou a povedzte, že ešte máme čas 😉
