„Tak dnes to určite nebude, počkáme do pondelku,“ znel verdikt lekára v pôrodnici v deň, kedy ma môj gynekológ poslal na hospitalizáciu do nemocnice. Napriek tomu, že som bola presvedčená o tom, že určite porodím pred termínom, lebo však aj moja mama rodila o 2 týždne skôr, aj moja sestra a mamina mama rodili skôr, tak určite aj ja porodím skôr – to dá logiku nie? Teda aspoň som si to naivne v tom nekonečne horúcom lete, keď som ležala ako slon na posteli v zatemnenom byte myslela. No myslieť som si mohla…lebo aj tak to bolo inak.
Už niečo cítiš?
Prešiel prvý termín nič, prešiel druhý termín nič, prešiel posledný termín nič. Každééé ráno, keď som otvorila oči a pozrela na mobil mala som tam asi 100 správ o tom, či užžž? Ako sa cítim? Či sa už niečo začalo diať? No poviem vám, bola som z toho na nervy. Však keby sa niečo začalo diať, tak určite každému dáme vedieť, ale keďže sa nedeje nič, tak asi nič nepíšeme, ani nikomu nevoláme!!! Takže ak tieto riadky číta mama, sestra, svokra alebo kamarátka nejakej budúcej mamičky a dieťatko sa nie a nie vypýtať na svet, prosím neotravujte ich takýmito správami. Prežila som to na vlastnej koži a pre psychickú pohodu v posledných dňoch tehotenstva je to nevyhnutné.
Ako privolať pôrod, keď prenášam?
Ale späť k môjmu prenášaniu. Nemyslite si – vyskúšala som všetko, teda okrem kokteilu z ricínového oleja, lebo to mi už prišlo fakt pritiahnuté za vlasy. Čiže nezabral ani sex, ani ľanové semiačka, ani čaj z malinových semien, ani teplé kúpele, ani prenášanie stolíka po obývačke, ani nosenie 15 kilovej prepravky hrušiek po dvore, ani nosenie môjho 10 kilového krstniatka po schodoch, ani umývanie celého bytu po kolenách, ani dlhé prechádzky, no nezabralo nič. Bábätko nie a nie prísť na svet. Tak ma poslali do nemocnice na už spomínanú hospitalizáciu.
Prvý pokus o vyvolanie pôrodu
Noc predtým som skoro vôbec nespala. Takto som si to celé totiž nepredstavovala – že bábo sa nevypýta samo, ale budú mi musieť pomôcť indukciou. No ani na druhý deň sa pôrod nekonal, doktor ma poslal domov s tým, že napriek tomu, že prenášam, som stále otvorená na špičku prsta a vyvolanie pôrodu by v tomto prípade bolo trápením pre mňa aj dieťa. Vraj počkáme ešte 4 dni – to by som už oficiálne začínala 42.týždeň a vtedy to už nejako poriešime. Ako? To mi nepovedal.
To, čo nasledovalo potom ani neviem opísať. Muž po mňa prišiel do nemocnice, pobalený kufor sme naložili zase späť do auta a v mobile som mala 100 správ o tom, ako každý na mňa myslí a drží mi palce J Teraz sa z toho smejem, ale vtedy mi bolo do plaču – každému vysvetľovať, že dnes sa zase nič nekoná a prečo…Potom ma muž zobral do nákupného centra nech sa odreagujem a keďže nemôžem ani alkohol ani nič podobné na upokojenie, zjedla som z trucu veľký hamburger z KFC s hranolkami a pollitrovou Colou. No a potom nasledoval google a jeho vysoká škola medicíny s tým, že ak sa to za tie 4 dni nepohne samo a ja sa neotvorím viac ako na špičku prsta, tak pôrod bude rovnaké trápenie, ako by bolo dnes a čo potom?
Aké mám možnosti?
Pripravovala som si v hlave scenáre ako si vydupem na vlastnú zodpovednosť cisársky rez, zvažovala možnosti a myslela, že moja malá Katuška si v tom bruchu asi postavila stan, no sestrička ma ubezpečila, že do Vianoc tam určite neostane J a ani neostala, ale o tom inokedy 😉