Sťahovali sme sa. A to za posledné mesiace hneď dvakrát. Najskôr z nášho malého bytu k rodičom a potom do nášho nového domu. Vláčiť krabice a vrecia s oblečením nie je nič v porovnaní s tým ako prevláčať dieťa z jedného priestoru do druhého a to už nehovorím o tom, že sme viac ako týždeň žili ako v dobe kamenej.
Spanie v novom priestore
„Prečo si mi dal tú vežu za hlavu?“ pozerám vyčítavo na manžela po našej prvej noci v novom dome. Mala som vyhučaný mozog bielym šumom. Šumel totiž celú noc na parapete za mojou hlavou. Však úmysel bol dobrý, chcel, aby ho Katuška počula, no realizácia už horšia. S Katuškou sme sa na seba pozerali sme celé ráno ako dve nevyspaté angoráčky a ja som intenzívne rozmýšľala ako v našej novej spálni opäť premiestnim nábytok, aby sme sa vyspali. Do dnešného dňa som tak urobila už trikrát, pretože ono nie je jedno, do ktorej strany sa dieťa v postieľke pozerá, keď zaspáva a pretože aj to svetlo mu celkom vadí, lebo svitá čosi po piatej a keď je postieľka pri okne, bába sa tak zobudí najneskôr 5:30. No ale spíme aj tak na hovno. Posledný týždeň sa budíme skoro, zaspávame neskoro. Neviem čím to je. Či novým priestorom, či tým, že slnko už vychádza skoro alebo zase prežívame nejakú zmenu.
Život v dobe kamenej
Áno. Takto by sa dala nazvať kapitola nášho uplynulého týždňa. Ja viem, že možno to niekomu príde hlúpe. Ale tie, čo ste samé doma s deťmi možno pochopíte. Nasťahovali sme sa do domu, kde ešte nie je zavedený internet ani televízia. To je ako mať v garáži zaparkované auto s prázdnou nádržou.
Ráno sa zobudíte. Varíte si kávu. Ticho. Chcete si urobiť raňajky. Katuška plače, lebo si ju nevšímam. Ticho. Žiadne detské pesničky, žiadne Teleráno. Ticho. Zvoní mi mobil. Mama mi nadáva, že čo neodpisujem na správy. Nemám mobilné dáta. Viber. WhatsApp, Messenger – nič nefunguje. Ticho. Nikomu sa nepodarí elektronicky ma kontaktovať. Neviem, čo sa deje vo svete. Nemôžem si pozrieť stránkové dni vodárov ani plynárov. Ani maily. Ani vygoogliť, čo mám variť. Ani Instagram. Nič. Ticho. Doba kamenná. Do večera. Pokiaľ nepríde muž z roboty. Uspíme malú. Zase. Ticho. Žiadne správy, počasie, futbal. Žiadne dáta v mobile. Ležíme na gauči a pozeráme do stropu. Ticho. Potom to vzdám a idem radšej spať. Teda skúsiť. Zase v novej spálňovej zostave. Uvidím či sa teraz moje vnútorne feng shui trafilo. Zhasínam. A zase. Ticho…
Ako nás zapojili
„No mladá pani, ako to ideme robiť?“ pýta sa ma technik, keď nás konečne prišli zapojiť. „No ja neviem, to máte vy vedieť, nie?“, odpovedám mu. „A my máme ako vedieť, ako vám máme rozvŕtať celý dom?“, hádže mi naspäť otázku on. V tom sa Katuška rozplače. Však jasné, nechce byť v izbe sama. Bežím po ňu, technici chodia po dome a hľadajú káble. Pýtajú sa ma veci, ktorým nerozumiem, však ja nemám šajn, kde čo je a ako má všetko fungovať. Rýpu sa do rozvodových skríň, spustia alarm, dom hučí na celú ulicu, Katuška hučí tiež, neviem, čo skôr, či ju brať na ruky alebo ratovať dom. Volím teda druhú možnosť, konečne sa ten hurhaj utíši.
Páni technici u nás boli skoro tri hodiny, vŕtalii, otvárali dvere, okná, dieťa v dome, bez čiapky, nervózne, hladné, všade bodrel, ale našťastie pripojili nás. Upratané poriadne ešte nemám stále. Nedá sa to, keď musíte kúskovať čas. Ale nevadí, hlavná vec, že už nežijeme v dobe kamennej J