Tag: kočík

Katuškin vývoj v 7. mesiaci

Máme 7 mesiacov. Na rovinu vám poviem, že som zo začiatku mala aj chvíľky, kedy som sa pozrela na staršie deti a v duchu som si povedala, aby aj Katuška bola už takáto veľká a vedela mi povedať, čo potrebuje, čo ju bolí a aby sa už skončila tortúra s kojením. Lenže, keď sa na to pozerám spätne, je mi za ňou ako bábätkom sem-tam smutno. Pretože 7 mesačná Katuška už je malá šibalka a skončilo sa obdobie mojej pohody.

Kočík je na vozenie, nie spanie

Spaniu v kočíku odzvonilo. Keď ju tam chceme uspať, je to ako čakať na dážď na Sahare. Vozíme ju, vozíme, Katuška sa obzerá, hrá so šnúrkou od cumlíka, chytá všetko, čo jej príde pod ruku a na spanie ani nepomyslí. Keď už je na totálku unavená, dám jej cumeľ a modlím sa, aby si ho zase nevytiahla z pusy a neskúmala všetky jeho mikroskopické zakončenia a ak sa to podarí, tak  hurááá konečne zaspííí. Natešená vtedy utekám s kočiarom domov, aby som si aspoň na chvíľku oddýchla.

Nestihnem však ani spláchnuť záchod, nabrať obed na tanier a už počujem hurónsky rev, vybieham len v tričku von, bundu na seba hádžem za pochodu, ide ma odfúknuť, som hladná, nervózna, ale bábe to neprekáža, vysmieva sa mi do tváre a spať nebude ani za ten svet. Však čo 20 minút stačilo, do večera budem unavená ako angorák, nervózna tiež, ale však mame treba urobiť dobrý deň ;-)Takže po týždni som to vzdala, spávame už len v postieľke, aj cez deň.

Spoznávam čaro pohybu

Múdre články na nete a aj knihy hovoria, že bábätko v tomto veku by malo začať liezť. My sme vďaka Bohu ešte o level nižšie a len sa kotúľame. Lenže točíme sa ako taký valček na ceste o sto šesť a neexistuje sa ani zapozerať na reklamu, lebo už si udiera malú hlavičku makovičku o hranu gauča. Takže sa aj moje aktivity počas jej bdenia museli značne obmedziť a ešteže mám muža pri zmysloch, lebo Katuške začal zháňať ohrádku, aby sme nemuseli mať večne oči na tej našej malej rebelke.

Vyberavá po mame

Veru tak. Už máme aj svoje maniere. Nedáme my hocičo do ústočiek. Čo nám nešmakuje vypľujeme a potom zamkneme ústočká na 100 zámkov pričom kľúčik spoľahlivo prehltneme. Darmo mama robí grimasy, ukazuje ako sa príkrm pekne papá a aký je výbornýýý. Presedíme pritom pol hodinu aj 45 minút, ale keď to nejde, tak to nejde. Nechutí mi. Nezjem. Daj mi mama mlieko. Mame až vlasy dupkom sem-tam stoja, čo má bábe do príkrmu dať, aby ústočka nezamykala. Vyskúšali sme už všetko – zemiaky, petržlen, kaleráb, karfiol, mrkvu, brokolicu, listový špenát, mäso, cestoviny, jabĺčko a to v rôznych kombináciách a pomeroch, primiešavala som vodu, mlieko a niekedy nám chutí viac, inokedy po 5 lyžičkách povieme, že radšej nie, dnes ti to mama nevyšlo.

Zmena denného harmonogramu

Novým zvyklostiam Katušky som sa musela prispôsobiť aj ja. Už to nie je také easy ako na začiatku, keď dokázala cez obed spať v kočíku aj 4 hodiny vkuse a ja som mohla lietať kade-tade. A ešte stihnúť aj cvičiť, aj kaderníčku, aj nechty, aj čítať, aj Facebook a Instagram. Momentálne chodím cvičiť až po obede, keď s ňou vie niekto z rodiny ostať a tak to robím aj s ostatnými záležitosťami. Síce ma sem-tam prepadnú slabé chvíľky, kedy si prajem, aby Katuška stále spávala v kočiari 4 hodiny, no aj toto obdobie má svoje čaro. Fascinuje ma pozorovať ju ako sa zo dňa na deň mení  no a jej úsmev, keď vníma mňa ako jej mamu ma neprestane baviť nikdy J

Ako sa učíme spať

Spanie, budenie, uspávanie, kočíkovanie, nosenie na rukách, prekladanie do postieľky – o tomto všetkom som vám už veľa napísala a myslím, že by o tom vedela hodiny rozprávať nejedná mama. So spaním v spojitosti s deťmi je problém skoro vždy.

Teórie uspávania v realite

Nemyslite si, aj ja som si o tom prečítala kopec článkov, počula kopec rád ako to naše mamy neriešili a nechali  nás vyrevať alebo ako sme to my vedeli od malička a že my dnešné mamy všetko riešime, priveľa čítame na internete a máme to nechať na prírodu. Tiež som v tom bola chvíľu stratená, až raz jedného dňa mi moja kamarátka napísala o spacej poradkyni.

Keď som o niečom takom povedala svojej mame chytala sa za hlavu, lebo vraj nie som normálna, môj muž si myslel, že mi z materstva už načisto preplo, no ja som sa nedala a zaujímala som sa naďalej. Nakoniec som sa rozhodla počkať, pokiaľ bude mať Katuška 6 mesiacov a potom uvidím, či bude treba takéto niečo riešiť, no moja sestra nečakala ani minútu a poradkyňu oslovila okamžite. No a ono to tak asi v živote býva, že keď niečo začnete intenzívne riešiť, trošku vám k tomu zhora dopomôžu a pošlú znamenie ako ďalej.

Pomohla náhoda

U nás sa to stalo v nedeľu. Maličká sa zobudila na kakanie a zašpinila si celý spací vak. Keďže sme v ten deň ešte pred obedom odchádzali na návštevu k svokrovcom, nestihla som ho oprať. Večer po príchode domov sme pokračovali v štandardne zaužívanom rituály uspávania – rozumej asi hodinu hojdania na rukách a keď to začne vyzerať tak, že bába už konečne zaspala a idete ju položiť do postieľky, v tej sekunde sa zobudí a môžete začať od začiatku. Čiže asi po hodine tejto námahy so skoro 7 kilovým dieťatkom som si povedala razantne DOSŤ.

Ulitka a zaspávanie

V ten večer to bolo o to horšie, že nemala spomínaný spací vak a tak sa Katuška zobudila  pri prvom pretočení v postieľke, kedy sa okamžite začala zaoberať svojími fascinujúcimi rúčkami. Prvé čo mi vtedy napadlo bolo, že tie ruky musím zaviazať 🙂 Vybrala som teda ulitku, ktorú som mala nachystanú od jej narodenia, no reálne v nej bola asi 5-krát, zabalila do nej ruky a položila Katušku späť do postieľky. Zo začiatku protestovala, mrnčala, nariekala, no nedala som sa a do 10 minút zaspala. Neuveriteľnéééé.

Na druhý deň som to skúsila opäť. Scenár sa síce opakoval, ale zaspala sama tiež. Po troch dňoch takéhoto večerného uspávania však nastal zlom v rannom spaní v kočíku – ráno som ju dávala spať na chodbu do kočíka, lebo tam vedela ako –tak spať aspoň 30 minút. Hegám ju, hojdám ju až mi idú ruky odpadnúť aj kočík má na mále, ale bába nič. Reve, reve, reve, intenzita sa stupňuje, susedky – dôchodkyne začínajú behať po schodoch, beriem ju teda radšej na ruky, tíšim a zaspáva. Prekladám ju späť do kočíka, opäť rev, ešte horší ako predtým, takto to robím dokola asi pol hodinu, kým opäť zaspí. Na druhý deň ráno sa scenár zopakoval s ešte väčšou intenzitou. Do prdeleee, to hádam nieeee!!! Tak večer sa mi ju celkom úspešne darí učiť zaspávať samú a rána v kočíku sa nám takto pokazili? Po 3 dňoch revu na chodbe pri kočíku to vzdávam a balím ju späť do ulitky, zastieram žalúzie aj závesy a dávam Katušku za sprievodu bieleho šumu (presne ako večer) spať do postieľky. Desať minút sa jedovala, nervovala, plakala a potom ostala ticho, zavrela oči a spala celých 40 minút. Neuveriteľnééé.

Dnes to dokonca vytiahla až na hodinu a pól, čo sa nám asi stalo od príchodu z pôrodnice domov snáď len raz, keď ešte nemala ani 2 mesiace.

Potom som sa o svojich skúsenostiach bavila so sestrou. Ona totiž komunikuje so spánkovou poradkyňou a povedala mi, že spánok má svoju logiku. Dieťa vie zaspať len v rovnakých podmienkach – u nás je to ulitka, tma, biely šum a cumeľ. No poviem vám, že neviem, čo bude robiť, keď z tej ulitky vyrastie a prejdeme na letný čas J

Sviatkove strácanie režimu

A máme po sviatkoch. Boli to skvelé dva týždne, kedy bola síce rodina pokope, no s maličkým bábätkom je to náročné. Katuške sa na totálku poprehadzoval režim, pretože každý deň bol iný a aj keď jedávala a bola ukladaná na spanie v rovnakom čase, fakt, že sme boli stále niekde inde na nej zanechal stopy. Pasujem sa s tým doposiaľ. Nevieme sa poriadne vyspať, čo som už písala v poslednom blogu a potom sme nervózne. Ona, že je nevyspatá, ja, lebo je mrzutá a musím ju stále nosiť na rukách a aj môj muž, lebo však plače, tak s ňou niečo urob. Typický chlap.

Ako rozmýšľam, tak rozmýšľam, mám teóriu, že okrem toho, že sa podľa odborníkov nachádzame v období spánkovej regresie, má na jej denný oddych vplyv aj prostredie, v ktorom sa nachádza. Preto som rada, že sviatkovanie máme za sebou. Nielen kvôli nej, ale aj sebe. Tak ako mala narušené každodenné pravidlá ona, tak aj ja. Všade sme sa ponáhľali, neustále som musela baliť veci, všetko prenášať, rozmýšľať či som na niečo nezabudla až som zabúdala sama desiatovať, olovrantovať a potom som len zobala hlúposti, ktoré boli po návštevách na stoloch. No čistý des.

Konečne sme ostali samé doma. Samozrejme, Katuška svoje zvyklosti ukončením sviatkov nezmenila. Nechce spať. Spinká málo. Nosím ju na rukách. Nestíham sa ani obliecť. Ideme von. Sneží ako najaté. Nasadáme do auta. Plače. Plač sa snažím ignorovať. Cesty sú zlé a naše prežitie je priorita. Vysadáme z auta, zabalím kočík do nepremokavej pláštenky a ideme skrz-naskrz snehovému nečasu. Cesty neodhrabané. Tlačiť kočík, čistá makačka. Nevadí. Aspoň pôjdu dolu tie sviatkove prehrešky J

Nikde nikoho. Kočík aj ja už vyzeráme ako snehuliaci zo severného pólu, len Katuške to nevadí. Reve akoby ju rezali. Nevie zaspať. Od únavy. Cez pláštenku na ňu poriadne nevidím, snažím sa jej podať cumeľ, vzápätí ho vypľúva. Po niekoľkých neúspešných pokusoch ti vzdávam. A tak sa prechádzame v totálnej snehovej metelici s hurónskym revom, až stretneme jednu pani s vnúčatkami na sánkovačke. Ich zimná idylka sa v momente zmenila na zdesenie, však moju bábu ťažko prepočuť. Pozerajú na mňa ako na matku tyranku, no ja len rezignovane kráčam ďalej. Vlasy vytŕčajúce spod čiapky vyzerajú už ako omrznuté cencúle, tak som sa rozhodla ísť domov, keď v tom – TICHO. Konečneeeee!!!!! Zaspala.

Byť rodičom je obeta. To je myšlienka, ktorá vo mne zarezonovala počas uplynulých sviatkov. Je to tak. No bez detí život nemá zmysel. Je prázdny a bezduchý. Len materinská bezpodmienečná láska mi pomáha prekonávať svoje limity. Však za ten krehký úsmev a nežný pohľad mojej malej bábiky to stojí 😉

Zaseeee sa zobudilaaaa

Je Nový rok. Niečo po ôsmej ráno. Už sme vyše hodiny hore. Vítam rok 2019 prvýkrát ako mama – s kávou v ruke, tri dni neumytými vlasmi v gumičke a pyžame. Po mnohých rokoch síce bez bolesti hlavy, rozmazanej špirály pod očami, no aj tak nevyspatá.

Príchod nového roka som spolu s malou Katuškou spokojne odfukovala v posteli. Spánok a uspávanie sú totižto našou témou číslo jeden posledných dní. Uspať malé dieťa je umenie. Naša Katuška v noci spinkala a v podstate spinká celkom dobre. Zlom nastal plus mínus v období, keď oslavovala 4 mesiace. Zaspáva sa nám čoraz ťažšie, už ani spánok v kočíku nie je to čo bývalo a každý druhý až tretí deň sa v noci zvykneme budievať nad ránom takmer každú hodinu.

Aby bolo jasno doteraz som skúsila niekoľko spôsobov uspávania. Na začiatku to bolo jednoduché. Kde som bábu položila, tam pokiaľ mala plné bruško, vo vankúšiku zabúvala. Nenosila som ju ani nečičíkala. Prosto položila do postieľky a čakala, kým zaspí. No postupom času sa to zmenilo. Prišli trampoty s kŕmením, bolesti bruška a hlad, takže sme začali zaspávať len na rukách, upokojoval nás konštantný biely šum a vonku spíme zo zásady len v kočíku, ktorý sa musí hýbať, pokiaľ tvrdo Katka nezaspí. Auto nemáme radi. Z 10 jázd, 9 prereveme.

Lenže buchnutím sviatkov sa stáva uspávanie čoraz ťažším. Katuška dlhšie zaspáva aj na rukách, čo predtým fungovala perfektne. Nosím ju 20 minút, 40 minút, kope, vypľúva cumeľ, šibrinkuje rúčkami a keď už konečne zavrie očká a idem ju položiť do postieľky, znova ich otvorí, preberie sa a celý proces nastupuje od začiatku.

Keď už na to nemám energiu, idem poprosiť o pomoc môjho muža. Ten má cez sviatky voľno, no jemu chýba s malou trpezlivosť. Však typický chlap. Čo si budeme hovoriť. Najskôr veľký frajer ako mu to ide, potom nervózny, že maličká sa pri ukladaní do postieľky zobudila, od zlosti zahodí cumeľ a dáva mi prednášku o tom, ako zle som si ju naučila takto zaspávať. Potom na druhý deň ju chcel vehementne preučiť na zaspávanie v kočíku, tak že ju tam položil a nech si zabúva sama. Revala na celú  bytovku asi pól hodinu, ja som to už nemohla počúvať a uspala som ju na rukách. Potom som sa pýtala na osvedčené recepty na uspávanie mojej sestry. Tá pre zmenu mece s jej synčekom v postieľke ako s vrecom zemiakov, vyskúšala som aj to. Raz to fungovalo a potom už nie. Viem, na preučenie treba trpezlivosť, ale keď nemáte energiu, lebo trpíte výrazným deficitom spánku, ide to ťažko.

No a Katuška už zase mrnčí, čiže idem poposilovať svoje predlaktia. Keď už nič, aspoň tie budú nejako vyzerať J Lebo po vianočných plných stoloch, kedy sa naozaj nedá všetkému odolať, sa radšej postavím na váhu až vo februári 😉

PS: Krásny nový rok dievčatá plný zdravých predsavzatí J

Lovely home alebo ako sme prišli z pôrodnice

Domov sme prišli v piatok popoludní. Pamätám si to presne, pretože vtedy nastal naozajstný stres. Nevedela som, čo budem s malou robiť, lebo zrazu som nemala za sebou celú plejádu sestričiek a doktorov. Všade boli samé tašky, postieľka ešte nedostavaná podobne ako kočík, pretože som poverčivá a všetko sa malo pripraviť až keď sa bábo narodí. Takže som si zase zavarila a s naším malým pokladom som prišla do neorganizovaného chaosu, ktorý narúša vnútornú harmóniu organizovaného človeka ako som ja.

Pustila som sa teda do aspoň ako takého organizovania, keď sa zrazu moja malá prebudila a chcela papať. Trampoty s mliekom mám od začiatku, to chce samostatný článok J

Takže v skratke, malej Katuške moje mlieko nestačí a musíme ju dokrmovať. V nemocnici mi neukázali ako sa také mlieko robí, ani mi presne nepovedali, koľko jej mám dať. V strese som teda chytila fľašu naliala do nej vriacej vody, nasypala 3 odmerky mlieka, zatrepala a vychladila. Malá sa upokojila, položila som ju d postieľky na chrbát a pokračovala v upratovaní. V tom mi zavolala mama a opýtala sa, či som dala Katušku odgrgnúť, došlo mi, že nie. Utekala som k postieľke, otočila bábu na bok a ona vygrcla mliečko. Následne som išla do sprchy a sadla som si do odvaru z dubovej kôry, lebo moje hemoroidy ma neznesiteľne boleli, viac ako rany po šití a môj muž ma oboznamoval s tým, že mlieko sa zalieva 45 stupňovou vodou a potom vychladzuje na 37, pretože vriaca voda v ňom zabíja zdravé baktérie. To bola posledná kvapka do rany môjho prvého týždňa v úlohe mamy, kedy som v sebe držala stres a strach o malú, bolesti z kyretáže a ostatných pôrodných rán. Jednoducho som sedela vo vandlíku a usedavo 20 minút plakala.

Plakala som preto, lebo som musela dostať všetko zo seba von. Lebo som musela byť silná ako nikdy predtým, no napriek tomu som sa neskutočne bála. Lebo som bola strašne unavená a vysilená, no nemohla som oddychovať, pretože v postieľke ležal ten malý človiečik, ktorý ma potreboval najviac na svete. Lebo bol všade neporiadok. Lebo som stále bola ako slon a skoro som sa do toho vandlíka nevopchala. Lebo som chcela spať. Lebo som nevedela ako sa o svoje dieťa postarám, keď som ho nenechala odgrgnúť a zabila som všetky zdravé baktérie v jeho výžive. No plakala som proste pre všetko.

Potom som sa upokojila, postavila z vandlíka, osušila a povedala som si, že ja to zvládnem a hotovo. Odvtedy som plakala ešte 3-krát. Nasledujúce 3 dni každý deň raz a potom ma to prešlo. Myslím, že je to normálne, musela som dať zo seba von všetky emócie. Musela som zo seba dať von fakt, že som po pôrode neoddychovala v posteli, ale premiestňovala som sa z nemocnice do nemocnice a strachovala sa o život a zdravie svojho prvého dieťaťa. Našťastie odvtedy je Katuška v poriadku, aj keď som doma nastavila mega prísnu hygienu, nikto sa jej nemohol chytiť bez toho, aby si neumyl ruky v antibakteriálnom mydle, nikto sa k nej nepriblížil čo i len mal náznak kašľa alebo iného ochorenia. Prvých 14 dní sme nikam nechodili, len k pediatrovi a späť domov napriek tomu, že vonku padali 30-tky. No a nikoho okrem najbližšej rodiny som k nám takmer celý mesiac nepustila. Možno to bolo prehnané a mne to ešte viac išlo na hlavu byť 2 týždne len doma, no dodržiavala som všetky rady odborníkov, nechcela som nič zanedbať v úmysle ochrániť moje dieťatko.

Takže prvý deň doma a prvý týždeň bol masaker. No stále neviem či by som to urobila inak. Keby som nebola poverčivá mohla byť postieľka nachystaná aj perinka oblečená, aj kočík som si mohla odskúšať, aj mlieko naučiť robiť dopredu, ale kto vedel, že to bude takto? Takže milé budúce prvorodičky skúste si zo mňa zobrať ponaučenie a nachystajte si čo najviac vecí dopredu alebo keď ste poverčivé ukážte mame alebo sestre, kde máte odložené všetky veci do postieľky, aby ste neprišli domov do bordelu, ale príjemnej atmosféry ako v americkom filme J