Máme 7 mesiacov. Na rovinu vám poviem, že som zo začiatku mala aj chvíľky, kedy som sa pozrela na staršie deti a v duchu som si povedala, aby aj Katuška bola už takáto veľká a vedela mi povedať, čo potrebuje, čo ju bolí a aby sa už skončila tortúra s kojením. Lenže, keď sa na to pozerám spätne, je mi za ňou ako bábätkom sem-tam smutno. Pretože 7 mesačná Katuška už je malá šibalka a skončilo sa obdobie mojej pohody.
Kočík je na vozenie, nie spanie
Spaniu v kočíku odzvonilo. Keď ju tam chceme uspať, je to ako čakať na dážď na Sahare. Vozíme ju, vozíme, Katuška sa obzerá, hrá so šnúrkou od cumlíka, chytá všetko, čo jej príde pod ruku a na spanie ani nepomyslí. Keď už je na totálku unavená, dám jej cumeľ a modlím sa, aby si ho zase nevytiahla z pusy a neskúmala všetky jeho mikroskopické zakončenia a ak sa to podarí, tak hurááá konečne zaspííí. Natešená vtedy utekám s kočiarom domov, aby som si aspoň na chvíľku oddýchla.
Nestihnem však ani spláchnuť záchod, nabrať obed na tanier a už počujem hurónsky rev, vybieham len v tričku von, bundu na seba hádžem za pochodu, ide ma odfúknuť, som hladná, nervózna, ale bábe to neprekáža, vysmieva sa mi do tváre a spať nebude ani za ten svet. Však čo 20 minút stačilo, do večera budem unavená ako angorák, nervózna tiež, ale však mame treba urobiť dobrý deň ;-)Takže po týždni som to vzdala, spávame už len v postieľke, aj cez deň.
Spoznávam čaro pohybu
Múdre články na nete a aj knihy hovoria, že bábätko v tomto veku by malo začať liezť. My sme vďaka Bohu ešte o level nižšie a len sa kotúľame. Lenže točíme sa ako taký valček na ceste o sto šesť a neexistuje sa ani zapozerať na reklamu, lebo už si udiera malú hlavičku makovičku o hranu gauča. Takže sa aj moje aktivity počas jej bdenia museli značne obmedziť a ešteže mám muža pri zmysloch, lebo Katuške začal zháňať ohrádku, aby sme nemuseli mať večne oči na tej našej malej rebelke.
Vyberavá po mame
Veru tak. Už máme aj svoje maniere. Nedáme my hocičo do ústočiek. Čo nám nešmakuje vypľujeme a potom zamkneme ústočká na 100 zámkov pričom kľúčik spoľahlivo prehltneme. Darmo mama robí grimasy, ukazuje ako sa príkrm pekne papá a aký je výbornýýý. Presedíme pritom pol hodinu aj 45 minút, ale keď to nejde, tak to nejde. Nechutí mi. Nezjem. Daj mi mama mlieko. Mame až vlasy dupkom sem-tam stoja, čo má bábe do príkrmu dať, aby ústočka nezamykala. Vyskúšali sme už všetko – zemiaky, petržlen, kaleráb, karfiol, mrkvu, brokolicu, listový špenát, mäso, cestoviny, jabĺčko a to v rôznych kombináciách a pomeroch, primiešavala som vodu, mlieko a niekedy nám chutí viac, inokedy po 5 lyžičkách povieme, že radšej nie, dnes ti to mama nevyšlo.
Zmena denného harmonogramu
Novým zvyklostiam Katušky som sa musela prispôsobiť aj ja. Už to nie je také easy ako na začiatku, keď dokázala cez obed spať v kočíku aj 4 hodiny vkuse a ja som mohla lietať kade-tade. A ešte stihnúť aj cvičiť, aj kaderníčku, aj nechty, aj čítať, aj Facebook a Instagram. Momentálne chodím cvičiť až po obede, keď s ňou vie niekto z rodiny ostať a tak to robím aj s ostatnými záležitosťami. Síce ma sem-tam prepadnú slabé chvíľky, kedy si prajem, aby Katuška stále spávala v kočiari 4 hodiny, no aj toto obdobie má svoje čaro. Fascinuje ma pozorovať ju ako sa zo dňa na deň mení no a jej úsmev, keď vníma mňa ako jej mamu ma neprestane baviť nikdy J