Je asi normálne, že tak na začiatku tretieho trimestra začne prvorodička uvažovať o tom, aké to asi bude, keď príde hodina „H“. Tak som sa začala na pôrod vypytovať mamy, babky, všetkých kamarátok a kolegýň, ktoré to už zažili, no a samozrejme čo to som si prečítala aj na diskusných fórach. Takto nasiaknutá všemožnými informáciami som sa rozhodla, že epidurálnu anestézu skôr nie ako áno, lebo však kto mi to pichne, a či mi to dobre pichne a čo ak mi to nezaberie a čo ak ochrniem a neviem, čo všetko sa ešte môže stať!!! No to určite so sebou robiť nebudeeeemmm!!! Achh tie reči J, ale keď prišlo na lámanie chleba, bolo to zase všetko inak J
Pôrodný plán – áno alebo nie?
Uvažovala som aj o pôrodnom pláne, no potom som túto myšlienku zavrhla, pretože mi to prišlo pritiahnuté za vlasy, keďže som nevedela do čoho idem a koľko komplikácií sa môže počas pôrodu vyskytnúť.
Ako už viete, ja som sa rodiť chystala už od 38. týždňa. Bola som na spovedi, dostala som požehnanie od nášho pána farára pre šťastný pôrod, skúmala každý pohyb v mojom tele a čakala ešte skoro mesiac, keďže som prenášala. Indukciu mi na druhý pokus mali zaviesť na začiatku 42.týždňa. Moja malá dcérka sa toho asi zľakla, alebo už si dokončila manikúru a pedikúru (lebo nechtiská mala teda riadne a ešte aj pekne vyformované J) a rozhodla sa, že sa narodí sama o deň skôr akoby sme ju volali na svet pomocou liekov.
Pôrodné bolesti
Pôrodná činnosť sa začala v sobotu poobede, teda na to som prišla až neskôr, keď som o tom spätne rozmýšľala. Boli to také najskôr slabé tlaky v oblasti vaječníkov, žiadne tlaky v krížoch, žiadny odtok plodovej vody ani hlienovej zátky, len tlaky. Najskôr slabé a potom silnejšie. Asi o pol desiatej večer mi intervaly medzi bolesťami začal merať manžel – boli nepravidelné – raz 5 minút, raz 7 minút, potom zase 4 minúty a tak stále dokola…
A čo som spravila ja? Ako správna prvorodička 3.tisícročia som si to išla prečítať na google ako to vlastne má byť! Všade písali, že bolesti by mali byť pravidelné, takže ide zase o planý poplach, do nemocnice nejdeme, lebo druhý odchod domov s kufrom by som psychicky nedala, zhasíname svetlo a ideme spať! Lenže oni tie bolesti neprestávali. Sedela som, chodila som po byte, ležala na gauči, no stále sa objavovali a boli čoraz intenzívnejšie, aj keď stále nie pravidelné. No a nakoniec som začala krvácať a povedala som si DOSŤ – ideme do nemocnice. Kufor sme preventívne nechali v aute, však ak zase ide o planý poplach. No ale keďže som prišla o druhej ráno, nechali si ma tam.
Príchod do pôrodnice
„Jóooj moja vy tu počkáte, pokiaľ prídem zajtra ráno do práce,“ povzbudivo sa so mnou lúčila nočná sestra o 6 ráno, keď ju striedala denná smena. „Čožeeee???“, myslela som si v duchu, však za 24 hodín tu asi rozbijem všetky stenyyyy!!! To hádam nemyslia vážne!!! Otvárala som sa zo začiatku pomaly, zo špičky prsta na prst a pól a potom sa to akosi zastavilo. Bolesti síce boli, ale už nie také intenzívne, ale boli. Nedalo sa pri nich oddychovať ani pozerať televízor a už vôbec nie spať ako mi sestry kázali. No a potom sa pôrodné asistentky vymenili a tá na dennej smene povedala, že nevadí, že vyskúšame klistir a uvidíme…
Klistir pred pôrodom – hurráá
Klistirrr, no čo vám poviem, aj som sa naň tešila, lebo som dovtedy mala zápchu neskutočnú a myslela som si, že aj toto je spôsob ako zhodiť z tých tehotenských kíl navyšeJ Achh, akááá som hlúpa, aj napriek tomu, že mám rigorózny titul J Klistir otváranie skutočne urýchlil až tak, že počas 30 minút sa všetko pohlo skoro o 2 centimetre a ja som nevedela či si za ten čas mám vlasy šklbať alebo steny rozbíjať, lebo gráddyy to teda boli poriadneeee. No a klistir mi potlačil aj zlatú žilu, s ktorou sa mordujem doteraz a hmotnostný úbytok? Ten bol z neho minimálny 😉
Inak klistir nebolí, nebojte sa. A dala by som si ho asi urobiť znovu, nieže by som bola masochistka, ale zase moje dieťa chcem priviesť na svet v dôstojných podmienkach a nie do chlievika. Takže preto 😉
Prepichnutie plodového vaku
Bolo skoro sedem ráno, bola som po klistire a myslela, že do konca to už nedám, lebo kontrakcie sa zintenzívnili a boli už skoro každé dve minúty. Potom ešte prišiel doktor, kázal mi ľahnúť na vyšetrovačku – už to bol pre mňa nadľudský výkon, pretože najlepšie mi bolo v sede a predklone, ľahnutie sa mi rovnalo smrti. Nejako som sa na tú kozu vyšplhala, predychavala a zase lapala po dychu, keď zrazu vidím v doktorových rukách hák – taký ako kosák alebo ihlica na hačkovanie. „To, čo mi idete robiť?“ vzlykala som medzi kontrakciami a doktor mi stroho odpovedal, že ide prepichnúť plodový vak. „ČOOOO??? A to boli???“, jačali zo mňa posledné kvapky môjho pudu sebazáchovy, zas povedal, ževraj nie. Ani nebolelo, alebo skôr boleli kontrakcie viac ako všetko ostatné…