Tag: prenášanie

Pôrod prvorodičky PART II. alebo nikdy nehovor nikdy epidurálke

„Kedy mi už pichnete tú epidurálku,“ vzlykala som na koze a doktor len konštatoval, že ešte som sa dostatočne neotvorila. „Akože neotvorila?“ hovorím si v duchu, však povedali, že už som na 5 centimetrov!!!

Epidurálka pred pôrodom

Ono to s tou epidurálkou pri mne bolo tak, že ešte 2 mesiace pred pôrodom som bola veľká hviezda a všade kadiaľ som chodila som tvrdila, že ja si ju teda určite nedám. Dôvodov bolo hneď niekoľko – bála som sa, že mi ju zle pichnú a bude mať pre mňa neblahé následky, akože ochrniem, akože mi praskne hlava, akože ten vpich do miechy neprežijem a podobne…lenže v stave, keď som sedela na fitlopte a držala sa železnej konštrukcie nemocničnej postele som netúžila po ničom inom, len nech už niekto tú bolesť utlmí, lebo ja to asi neprežijeeemmm. A tak som doktora prosila, nech mi ju už pichnúúúú.

Pôrod s epidurálkou

Pichli. Na pôrodnej sále. Sedela som na koze a čakala anesteziológa. Načarbala som podpis na asi 20 papierov a nevedela som sa dočkať, kedy ju dostanem. A viete, čo na nej bolo úplne najhoršie? Tie kontrakcie, medzi ktorými mi ju zavádzali. Vpich som necítila vôbec. Len som predýchavala asi 4 kontrakcie, ktoré už boli asi v 40 sekundových intervaloch a epidurál bol zavedený. Účinkovať to začalo asi za 10 až 15 minút. Najskôr mi vpichovali dávku postupne a merali pritom tlak. A keďže som dobre reagovala, tak ju v malých dávkach dopichovali. Zabrala mi úžasnnééé J Necítila som už žiadnu bolesť. Posledné 4 centimetre otvárania som už len preležala na koze a spokojne odfukovala. Práve v tomto momente prišiel do nemocnice môj manžel, ktorý si dodnes myslí, že pôrod je pohodová záležitosť. No veď on od tohto momentu aj bol. Asi za hodinku a 15 minút od zavedenia som cítila slabý tlak na konečník a potom som začala rodiť. Najskôr sme si spolu s asistentkou precvičili tlačenie a keď mi s doktorom povedali, aby som tlačila, tak som zavrela oči, zadržala dych a tlačila najviac ako viem, lebo posledné, čo som chcela bolo, aby moju malú princeznú vyberali kliešťami.

Pôrod trvá 20 minút

Malá Katka prišla na svet asi na 4 alebo 5 tlačenie, nepamätám si to presne. Len som cítila zrazu brutálnu úľavu. Moja prvá otázka bola, že prečo neplače a anestéziologička mi hovorí, že mám vyčkať, vraj sa ešte vystiera a potom to prišlo, ten najkrajší pocit na svete, keď prvýkrát počujete zaplakať a uvidíte vlastné dieťa. Neplakala som. Plačem teraz, keď si na to spomeniem. Bola som v tranze, nemohla som uveriť, že sa to stalo a porodila som dieťa, že som mamou a mám to za sebou, no bola som napriek všetkému neskutočne šťastná a aj keď riadky a slová v mojich príspevkoch o pôrode možno vyzerajú na prvý pohľad hrozivo, verte mi, išla by som do toho znova, tá niekoľkohodinová bolesť sa dá zvládnuť, pre to šťastie, ktoré príde potom J

Pôrod prvorodičky PART I.

Je asi normálne, že tak na začiatku tretieho trimestra začne prvorodička uvažovať o tom, aké to asi bude, keď príde hodina „H“. Tak som sa začala na pôrod vypytovať mamy, babky, všetkých kamarátok a kolegýň, ktoré to už zažili, no a samozrejme čo to som si prečítala aj na diskusných fórach. Takto nasiaknutá všemožnými informáciami som sa rozhodla, že epidurálnu anestézu skôr nie ako áno, lebo však kto mi to pichne, a či mi to dobre pichne a čo ak mi to nezaberie a čo ak ochrniem a neviem, čo všetko sa ešte môže stať!!! No to určite so sebou robiť nebudeeeemmm!!! Achh tie reči J, ale keď prišlo na lámanie chleba, bolo to zase všetko inak J

Pôrodný plán – áno alebo nie?

Uvažovala som aj o pôrodnom pláne, no potom som túto myšlienku zavrhla, pretože mi to prišlo pritiahnuté za vlasy, keďže som nevedela do čoho idem a koľko komplikácií sa môže počas pôrodu vyskytnúť.

Ako už viete, ja som sa rodiť chystala už od 38. týždňa. Bola som na spovedi, dostala som požehnanie od nášho pána farára pre šťastný pôrod, skúmala každý pohyb v mojom tele a čakala ešte skoro mesiac, keďže som prenášala. Indukciu mi na druhý pokus mali zaviesť na začiatku 42.týždňa. Moja malá dcérka sa toho asi zľakla, alebo už si dokončila manikúru a pedikúru (lebo nechtiská mala teda riadne a ešte aj pekne vyformované J) a rozhodla sa, že sa narodí sama o deň skôr akoby sme ju volali na svet pomocou liekov.

Pôrodné bolesti

Pôrodná činnosť sa začala v sobotu poobede, teda na to som prišla až neskôr, keď som o tom spätne rozmýšľala. Boli to také najskôr slabé tlaky v oblasti vaječníkov, žiadne tlaky v krížoch, žiadny odtok plodovej vody ani hlienovej zátky, len tlaky. Najskôr slabé a potom silnejšie. Asi o pol desiatej večer mi intervaly medzi bolesťami začal merať manžel – boli nepravidelné – raz 5 minút, raz 7 minút, potom zase 4 minúty a tak stále dokola…

A čo som spravila ja? Ako správna prvorodička 3.tisícročia som si to išla prečítať na google ako to vlastne má byť! Všade písali, že bolesti by mali byť pravidelné, takže ide zase o planý poplach, do nemocnice nejdeme, lebo druhý odchod domov s kufrom by som psychicky nedala, zhasíname svetlo a ideme spať! Lenže oni tie bolesti neprestávali. Sedela som, chodila som po byte, ležala na gauči, no stále sa objavovali a boli čoraz intenzívnejšie, aj keď stále nie pravidelné. No a nakoniec som začala krvácať a povedala som si DOSŤ – ideme do nemocnice. Kufor sme preventívne nechali v aute, však ak zase ide o planý poplach. No ale keďže som prišla o druhej ráno, nechali si ma tam.

Príchod do pôrodnice

„Jóooj moja vy tu počkáte, pokiaľ prídem zajtra ráno do práce,“ povzbudivo sa so mnou lúčila nočná sestra o 6 ráno, keď ju striedala denná smena. „Čožeeee???“, myslela som si v duchu, však za 24 hodín tu asi rozbijem všetky stenyyyy!!! To hádam nemyslia vážne!!! Otvárala som sa zo začiatku pomaly, zo špičky prsta na prst a pól a potom sa to akosi zastavilo. Bolesti síce boli, ale už nie také intenzívne, ale boli. Nedalo sa pri nich oddychovať ani pozerať televízor a už vôbec nie spať ako mi sestry kázali. No a potom sa pôrodné asistentky vymenili a tá na dennej smene povedala, že nevadí, že vyskúšame klistir a uvidíme…

Klistir pred pôrodom – hurráá

Klistirrr, no čo vám poviem, aj som sa naň tešila, lebo som dovtedy mala zápchu neskutočnú a myslela som si, že aj toto je spôsob ako zhodiť z tých tehotenských kíl navyšeJ Achh, akááá som hlúpa, aj napriek tomu, že mám rigorózny titul J Klistir otváranie skutočne urýchlil až tak, že počas 30 minút sa všetko pohlo skoro o 2 centimetre a ja som nevedela či si za ten čas mám vlasy šklbať alebo steny rozbíjať, lebo gráddyy to teda boli poriadneeee. No a klistir mi potlačil aj zlatú žilu, s ktorou sa mordujem doteraz a hmotnostný úbytok? Ten bol z neho minimálny 😉

Inak klistir nebolí, nebojte sa. A dala by som si ho asi urobiť znovu, nieže by som bola masochistka, ale zase moje dieťa chcem priviesť na svet v dôstojných podmienkach a nie do chlievika. Takže preto 😉

Prepichnutie plodového vaku

Bolo skoro sedem ráno, bola som po klistire a myslela, že do konca to už nedám, lebo kontrakcie sa zintenzívnili a boli už skoro každé dve minúty. Potom ešte prišiel doktor, kázal mi ľahnúť na vyšetrovačku – už to bol pre mňa nadľudský výkon, pretože najlepšie mi bolo v sede a predklone, ľahnutie sa mi rovnalo smrti. Nejako som sa na tú kozu vyšplhala, predychavala a zase lapala po dychu, keď zrazu vidím v doktorových rukách hák – taký ako kosák alebo ihlica na hačkovanie. „To, čo mi idete robiť?“ vzlykala som medzi kontrakciami a doktor mi stroho odpovedal, že ide prepichnúť plodový vak. „ČOOOO??? A to boli???“, jačali zo mňa posledné kvapky môjho pudu sebazáchovy, zas povedal, ževraj nie. Ani nebolelo, alebo skôr boleli kontrakcie viac ako všetko ostatné…

Ako som prenášala

„Tak dnes to určite nebude, počkáme do pondelku,“ znel verdikt lekára v pôrodnici v deň, kedy ma môj gynekológ poslal na hospitalizáciu do nemocnice. Napriek tomu, že som bola presvedčená o tom, že určite porodím pred termínom, lebo však aj moja mama rodila o 2 týždne skôr, aj moja sestra a mamina mama rodili skôr, tak určite aj ja porodím skôr – to dá logiku nie? Teda aspoň som si to naivne v tom nekonečne horúcom lete, keď som ležala ako slon na posteli v zatemnenom byte myslela. No myslieť som si mohla…lebo aj tak to bolo inak.

Už niečo cítiš?

Prešiel prvý termín nič, prešiel druhý termín nič, prešiel posledný termín nič. Každééé ráno, keď som otvorila oči a pozrela na mobil mala som tam asi 100 správ o tom, či užžž? Ako sa cítim? Či sa už niečo začalo diať? No poviem vám, bola som z toho na nervy. Však keby sa niečo začalo diať, tak určite každému dáme vedieť, ale keďže sa nedeje nič, tak asi nič nepíšeme, ani nikomu nevoláme!!! Takže ak tieto riadky číta mama, sestra, svokra alebo kamarátka nejakej budúcej mamičky a dieťatko sa nie a nie vypýtať na svet, prosím neotravujte ich takýmito správami. Prežila som to na vlastnej koži a pre psychickú pohodu v posledných dňoch tehotenstva je to nevyhnutné.

Ako privolať pôrod, keď prenášam?

Ale späť k môjmu prenášaniu. Nemyslite si – vyskúšala som všetko, teda okrem kokteilu z ricínového oleja, lebo to mi už prišlo fakt pritiahnuté za vlasy. Čiže nezabral ani sex, ani ľanové semiačka, ani čaj z malinových semien, ani teplé kúpele, ani prenášanie stolíka po obývačke, ani nosenie 15 kilovej prepravky hrušiek po dvore, ani nosenie môjho 10 kilového krstniatka po schodoch, ani umývanie celého bytu po kolenách, ani dlhé prechádzky, no nezabralo nič. Bábätko nie a nie prísť na svet. Tak ma poslali do nemocnice na už spomínanú hospitalizáciu.

Prvý pokus o vyvolanie pôrodu

Noc predtým som skoro vôbec nespala. Takto som si to celé totiž nepredstavovala – že bábo sa nevypýta samo, ale budú mi musieť pomôcť indukciou. No ani na druhý deň sa pôrod nekonal, doktor ma poslal domov s tým, že napriek tomu, že prenášam, som stále otvorená na špičku prsta a vyvolanie pôrodu by v tomto prípade bolo trápením pre mňa aj dieťa. Vraj počkáme ešte 4 dni – to by som už oficiálne začínala 42.týždeň a vtedy to už nejako poriešime. Ako? To mi nepovedal.

To, čo nasledovalo potom ani neviem opísať. Muž po mňa prišiel do nemocnice, pobalený kufor sme naložili zase späť do auta a v mobile som mala 100 správ o tom, ako každý na mňa myslí a drží mi palce J Teraz sa z toho smejem, ale vtedy mi bolo do plaču – každému vysvetľovať, že dnes sa zase nič nekoná a prečo…Potom ma muž zobral do nákupného centra nech sa odreagujem a keďže nemôžem ani alkohol ani nič podobné na upokojenie, zjedla som z trucu veľký hamburger z KFC s hranolkami a pollitrovou Colou. No a potom nasledoval google a jeho vysoká škola medicíny s tým, že ak sa to za tie 4 dni nepohne samo a ja sa neotvorím viac ako na špičku prsta, tak pôrod bude rovnaké trápenie, ako by bolo dnes a čo potom?

Aké mám možnosti?

Pripravovala som si v hlave scenáre ako si vydupem na vlastnú zodpovednosť cisársky rez, zvažovala možnosti a myslela, že moja malá Katuška si v tom bruchu asi postavila stan, no sestrička ma ubezpečila, že do Vianoc tam určite neostane J a ani neostala, ale o tom inokedy 😉