Sedím v čakárni u pediatričky. Sme objednaní na poradňu. Ešte sú dve detičky pred nami, tak môj muž Katušku vozí v kočíku vonku, pretože hodinu v čakárni dávam ťažko aj ja, nie to ešte ona. Mamičky ma informujú, že už netreba ísť do lekárne po recept, vraj vakcíny od júla už plne prepláca poisťovňa. Vravím si OK, aspoň o starosť menej. Všetky sme ako na ihlách. Z ordinácie počuť hurónsky plač, to zase bude masaker pomyslím si, no z myšlienok ma vytrhne mama 5-mesačného dievčatka, vraj čo ich bába predvedie dnu, som ešte nezažila a že si mám zapchať uši. Tak fajn. Aspoň Katuška nebude najhoršia. To som však ešte netušila, aké divadlo predvedieme my.
Plač a ešte raz plač
Plakali sme skoro od začiatku. Ešte predtým než sestrička vytiahla injekciu. Rozčarovala ju už doktorka. Nepáčilo sa jej počúvanie ani váženie, ani počítanie zubov. Darmo som ju presviedčala, že ja mám doma dobre dieťa. Myslela si o tom asi svoje. A možno je zvyknutá, však pokiaľ mi pamäť siaha, ešte som nevidela dieťa, ktoré by u doktorky neplakalo.
Ale späť k nášmu predstaveniu. Poslednú vakcínu na ročnej prehliadke Katuške podávali, keď už bola v totálnom amoku. Ktorý sa samozrejme po tomto hnusnom zákernom vpichu ešte desaťkrát zväčšil a to chudiatko nevedela, že ju čaká ešte aj druhá nožička. Mala ich napnuté ako strunky na gitare, takže si viete predstaviť, aké teraz máme na nožičkách modriny, hrče a obrovské BÓOO na dušičke.
Vyvíjame sa správne?
No a ten plač pokračoval do takých oktáv, až sa začala zadúšať. Môj muž ju musel zobrať von, aby som aspoň niečo zachytila z doktorkiných rád o tom, čo máme teraz začať papať a podobne. Videla tiež otáznik v mojich očiach, pretože Katuška bude mať rok a nič iné nerobí, len sa plazí ako jašter po púšti. Vraj je to ok. A že sa jej nezdá ani spomalená, ani nič podobné, vraj len nevie prísť na grify ako sa pohnúť ďalej. Tak som sa mierne upokojila. Mohla hneď povedať, že je asi drevená po mame. By som sa neurazila. Však to viem J
Teplotujeme
Keď som vyšla von, Katuška stále revala. Počula ju nielen celá poliklinika, nemocnica, ale aj mesto. Vrieskala totiž v aute celou cestou domov. Rozumej 5 kilometrov. Upokojila sa až na svojom krtkovi pred Duck TV. Dala som jej teda najesť a uložila spať. Bola K.O. a keď som sa na ňu pozerala ako konečne spí, zrazu ma pichlo pri srdci. Zobrala som teda kľúče od auta a išla som jej do hračkárstva kúpiť bábiku, nakoniec som domov okrem bábiky doniesla aj slona, ale čo neurobí matka pre svoje ubolené dieťa. Viem, viem, viem, vo výchovnom meradle, by som týmto činom zlyhala na plnej čiare, no neovládla som sa a ona si to 100% nepamätá, že dostala nové hračky kvôli očkovaniu.
Momentálne sme dva dni po a stále teplotujeme. Ako nič tragické. Včera sme mali skoro celý deň 37,5 a dnes už len 37. Ale aj tak. Katuška je na nervy, plače, jeduje sa, bije hračky a budí mamu o pol 6 ráno. Takže tak. Dúfam, že do zajtra sa z toho vyspíme a čoskoro na toto malé veľké BÓOO v jej živote zabudneme.