Domov sme prišli v piatok popoludní. Pamätám si to presne, pretože vtedy nastal naozajstný stres. Nevedela som, čo budem s malou robiť, lebo zrazu som nemala za sebou celú plejádu sestričiek a doktorov. Všade boli samé tašky, postieľka ešte nedostavaná podobne ako kočík, pretože som poverčivá a všetko sa malo pripraviť až keď sa bábo narodí. Takže som si zase zavarila a s naším malým pokladom som prišla do neorganizovaného chaosu, ktorý narúša vnútornú harmóniu organizovaného človeka ako som ja.
Pustila som sa teda do aspoň ako takého organizovania, keď sa zrazu moja malá prebudila a chcela papať. Trampoty s mliekom mám od začiatku, to chce samostatný článok J
Takže v skratke, malej Katuške moje mlieko nestačí a musíme ju dokrmovať. V nemocnici mi neukázali ako sa také mlieko robí, ani mi presne nepovedali, koľko jej mám dať. V strese som teda chytila fľašu naliala do nej vriacej vody, nasypala 3 odmerky mlieka, zatrepala a vychladila. Malá sa upokojila, položila som ju d postieľky na chrbát a pokračovala v upratovaní. V tom mi zavolala mama a opýtala sa, či som dala Katušku odgrgnúť, došlo mi, že nie. Utekala som k postieľke, otočila bábu na bok a ona vygrcla mliečko. Následne som išla do sprchy a sadla som si do odvaru z dubovej kôry, lebo moje hemoroidy ma neznesiteľne boleli, viac ako rany po šití a môj muž ma oboznamoval s tým, že mlieko sa zalieva 45 stupňovou vodou a potom vychladzuje na 37, pretože vriaca voda v ňom zabíja zdravé baktérie. To bola posledná kvapka do rany môjho prvého týždňa v úlohe mamy, kedy som v sebe držala stres a strach o malú, bolesti z kyretáže a ostatných pôrodných rán. Jednoducho som sedela vo vandlíku a usedavo 20 minút plakala.
Plakala som preto, lebo som musela dostať všetko zo seba von. Lebo som musela byť silná ako nikdy predtým, no napriek tomu som sa neskutočne bála. Lebo som bola strašne unavená a vysilená, no nemohla som oddychovať, pretože v postieľke ležal ten malý človiečik, ktorý ma potreboval najviac na svete. Lebo bol všade neporiadok. Lebo som stále bola ako slon a skoro som sa do toho vandlíka nevopchala. Lebo som chcela spať. Lebo som nevedela ako sa o svoje dieťa postarám, keď som ho nenechala odgrgnúť a zabila som všetky zdravé baktérie v jeho výžive. No plakala som proste pre všetko.
Potom som sa upokojila, postavila z vandlíka, osušila a povedala som si, že ja to zvládnem a hotovo. Odvtedy som plakala ešte 3-krát. Nasledujúce 3 dni každý deň raz a potom ma to prešlo. Myslím, že je to normálne, musela som dať zo seba von všetky emócie. Musela som zo seba dať von fakt, že som po pôrode neoddychovala v posteli, ale premiestňovala som sa z nemocnice do nemocnice a strachovala sa o život a zdravie svojho prvého dieťaťa. Našťastie odvtedy je Katuška v poriadku, aj keď som doma nastavila mega prísnu hygienu, nikto sa jej nemohol chytiť bez toho, aby si neumyl ruky v antibakteriálnom mydle, nikto sa k nej nepriblížil čo i len mal náznak kašľa alebo iného ochorenia. Prvých 14 dní sme nikam nechodili, len k pediatrovi a späť domov napriek tomu, že vonku padali 30-tky. No a nikoho okrem najbližšej rodiny som k nám takmer celý mesiac nepustila. Možno to bolo prehnané a mne to ešte viac išlo na hlavu byť 2 týždne len doma, no dodržiavala som všetky rady odborníkov, nechcela som nič zanedbať v úmysle ochrániť moje dieťatko.
Takže prvý deň doma a prvý týždeň bol masaker. No stále neviem či by som to urobila inak. Keby som nebola poverčivá mohla byť postieľka nachystaná aj perinka oblečená, aj kočík som si mohla odskúšať, aj mlieko naučiť robiť dopredu, ale kto vedel, že to bude takto? Takže milé budúce prvorodičky skúste si zo mňa zobrať ponaučenie a nachystajte si čo najviac vecí dopredu alebo keď ste poverčivé ukážte mame alebo sestre, kde máte odložené všetky veci do postieľky, aby ste neprišli domov do bordelu, ale príjemnej atmosféry ako v americkom filme J