Som rodič policajt. Niekedy až bachársky besný pes. Viem, nie je to pekné vysvedčenie. Aj nad tým rozmýšľam, aj sem-tam pracujem na zlepšení svojho prístupu neustálych príkazov a zákazov. Lenže potom prídu chvíle, kedy by ste to vaše malé stvorenie od nervozity roztrhli v zuboch. A to ešte neviete, že môže byť ešte horšie. Korona. Karanténa a chuť trhať si vlasy zároveň s tým, ako si budete hlavu búchať o stenu.
Korona nás prekvapila náhle
Prvé tri vlny tohto pandemického šialenstva sme prežili bez ujmy na zdraví. Rozumejte, že sme neboli ani raz pozitívni. Taktiež nie som žiadny vakcinačný odporca. Ani nečítam všetky propagandistické články o tom, ako ma vakcína raz zabije a ako ma ňou začipovali a všetky podobné hlúposti. No vedela som, že donekonečna sa nám Covid vyhýbať nebude. Takže po tom, čo ma raz „veľmi milá sestrička“ na detskej pohotovosti poučila o tom, čo všetko by správna mama mala mať doma v lekárničke, som sa dopredu zásobila paralenom, nurofenom, acylpirínom a čakala, kedy na nás skočí ďalší vírus. A ono to prišlo. Náhle. Nečakane. Tak povediac z hodiny na hodinu. Ráno bolo ešte všetko v poriadku. Popoludní už nie.
Internetovým diskusiám som sa vyhýbala
Covid nám doniesla Katuška zo škôlky. To, že ho má ma na začiatku obyčajných príznakov a la ďalšia detská viróza ani vo sne nenapadlo. Najskôr totiž len mala zvýšenú teplotu a počula som jej na hlase, že ju asi škriabe v hrdle. Naordinovala som jej paralen, sinupret a kalciový sirup. Následne ju uložila do postele a vtedy som začala šípiť, že sa niečo deje. Katuška zaspala, no neúmerne sa potila. Asi o dve hodiny bola hore. Celú noc sme sa trápili s teplotou a ráno som utekala kúpiť domáci samotest. Vyšiel okamžite. Sme pozitívni!!! Úprimne, vydesilo ma to. Ale len na pol dňa. Predýchala som prvotný šok, nečítala nič na internete a zavolala našej lekárke. Následne som jej naordinovala liečbu. Okrem tlmenia teploty sme sa dopovali C-čkom, Zinkom a Kalobou. Hrdlo som dávala dokopy Stoptusinom a na sople, ktoré nakoniec ani neprišli, som mala nachystaný obyčajný sprej do nosa.
Inkubačná doba 5 dní
Celý čas, čo Katuška bojovala s Covidom som podvedome čakala, ako na vírus zareagujeme my i Jurko. V podstate sme štyri dni prežili v pohode. Dá sa povedať, že ja s mužom bez ujmy na zdraví. To očkovanie asi má niečo do seba, pretože som s chorými deťmi zdieľala nielen spoločný príbor, ale aj posteľ. No ostali sme po celý čas negatívni. Jurko si to však zlizol na plnej čiare. Na piaty deň po Katuškiných prvých príznakoch z ničoho nič začal teplotovať. Prišlo to náhle, ako u jeho sestry. Na obed sa nič nedialo, po obede už mal 39-tky. Horúčku sa mi najskôr nedarilo zraziť. Tak som po porade s lekárom zvýšila dávky liekov. Našťastie nám to pomohlo. No teploty mal hrozné dva dni a keď ustúpili, nastúpila nádcha. Neuveriteľná, silná nádcha, ktorá malého chlapčeka totálne odrovnala. Nejedol, nebehal, len pil, mrachtal sa a chcel byť vkuse na rukách. Len aby ste vedeli, mám doma 13 kilového malého obra, na ktorého neúprosne žiarlila jeho ešte nie celkom doliečená staršia sestra. Takže okrem korony som denno-denne bojovala s plačom a naschválmi dvoch malých ubolených detí.
Korona je na hlavu
V čom je korona iná ako obyčajná chrípka? V tom, že je náhla a invazívna. No najhoršia je v tom, že sa s nikým nemôžete stretnúť ani nikam ísť. Je to viac hra na psychiku než na fyzické zdravie. Ja som sa z domu nepohla viac ako 8 dní. Šesť nocí som nespala. Osem dní som deti nosila na rukách a asi 1000-krát pozerala Spievankovo 2 či Labkovú patrolu vo filme. Keď som už asi 30-krát za deň počula pesničku Ťuki Ťuki Ťukalo, myslela som, že samu seba radšej spláchnem do záchoda. Našťastie priebeh sme mali v porovnaní s inými ľahší a nebadám ani nejaké trvalé následky. Ak teda nepočítam Jurkove neustále nároky nosiť sa na rukách, závislosť od mojej prítomnosti a nekonečného hádzania sa o zem…No psychicky vás karanténa dokáže položiť na kolená. Ak by som už predtým nemala nastavený režim, asi by som sa zbláznila. Pre to som počas tohto obdobia ešte viac začala pracovať na svojej sebadisciplíne. To aj asi jediná vec, ktorá vás v týchto neistých časoch udrží nad vodou. Snažím sa každý deň skoro vstávať. Aj cez víkend. Potrebujem čas pre seba, kým sa zobudia deti. Inokedy ho nemám. A prvé čo väčšinu týchto rán robím je tréning – silový či kardio. To je jedno. Trénujem nielen svoje telo, ale aj myseľ – vydržať. Lebo v živote máme len dve možnosti – odolať alebo poddať sa. Ja som si vybrala tú prvú, aj keď je to boj. To ako som k tomu prišla, napíšem na budúce.