A máme po sviatkoch. Boli to skvelé dva týždne, kedy bola síce rodina pokope, no s maličkým bábätkom je to náročné. Katuške sa na totálku poprehadzoval režim, pretože každý deň bol iný a aj keď jedávala a bola ukladaná na spanie v rovnakom čase, fakt, že sme boli stále niekde inde na nej zanechal stopy. Pasujem sa s tým doposiaľ. Nevieme sa poriadne vyspať, čo som už písala v poslednom blogu a potom sme nervózne. Ona, že je nevyspatá, ja, lebo je mrzutá a musím ju stále nosiť na rukách a aj môj muž, lebo však plače, tak s ňou niečo urob. Typický chlap.
Ako rozmýšľam, tak rozmýšľam, mám teóriu, že okrem toho, že sa podľa odborníkov nachádzame v období spánkovej regresie, má na jej denný oddych vplyv aj prostredie, v ktorom sa nachádza. Preto som rada, že sviatkovanie máme za sebou. Nielen kvôli nej, ale aj sebe. Tak ako mala narušené každodenné pravidlá ona, tak aj ja. Všade sme sa ponáhľali, neustále som musela baliť veci, všetko prenášať, rozmýšľať či som na niečo nezabudla až som zabúdala sama desiatovať, olovrantovať a potom som len zobala hlúposti, ktoré boli po návštevách na stoloch. No čistý des.
Konečne sme ostali samé doma. Samozrejme, Katuška svoje zvyklosti ukončením sviatkov nezmenila. Nechce spať. Spinká málo. Nosím ju na rukách. Nestíham sa ani obliecť. Ideme von. Sneží ako najaté. Nasadáme do auta. Plače. Plač sa snažím ignorovať. Cesty sú zlé a naše prežitie je priorita. Vysadáme z auta, zabalím kočík do nepremokavej pláštenky a ideme skrz-naskrz snehovému nečasu. Cesty neodhrabané. Tlačiť kočík, čistá makačka. Nevadí. Aspoň pôjdu dolu tie sviatkove prehrešky J
Nikde nikoho. Kočík aj ja už vyzeráme ako snehuliaci zo severného pólu, len Katuške to nevadí. Reve akoby ju rezali. Nevie zaspať. Od únavy. Cez pláštenku na ňu poriadne nevidím, snažím sa jej podať cumeľ, vzápätí ho vypľúva. Po niekoľkých neúspešných pokusoch ti vzdávam. A tak sa prechádzame v totálnej snehovej metelici s hurónskym revom, až stretneme jednu pani s vnúčatkami na sánkovačke. Ich zimná idylka sa v momente zmenila na zdesenie, však moju bábu ťažko prepočuť. Pozerajú na mňa ako na matku tyranku, no ja len rezignovane kráčam ďalej. Vlasy vytŕčajúce spod čiapky vyzerajú už ako omrznuté cencúle, tak som sa rozhodla ísť domov, keď v tom – TICHO. Konečneeeee!!!!! Zaspala.
Byť rodičom je obeta. To je myšlienka, ktorá vo mne zarezonovala počas uplynulých sviatkov. Je to tak. No bez detí život nemá zmysel. Je prázdny a bezduchý. Len materinská bezpodmienečná láska mi pomáha prekonávať svoje limity. Však za ten krehký úsmev a nežný pohľad mojej malej bábiky to stojí 😉