O zuboch som tu už písala. Nie raz. Veľakrát som Katuškine nervy pripisovala práve nim a už rozumiem tým z vás, ktoré sa pri mojom opise toho, ako nám vyšli rezáky ironicky usmievali a v hlavách vám určite išli hlášky typu, že čo to tu píšem, to jej dieťa je anjel, však tie zuby prežilo ukážkovo. Takže milé mamy, áno mali ste pravdu, rezáky boli nič, asi aj preto mi to dali 4 horné stoličky vyžrať a to poriadne.
Zvykli sme si na nervozitu
Z mojej Katušky je taký malý nerváčik. Keď nedostane, čo chce, dupoce nohami. Keď jej z rúk zoberiem mobil, diaľkový ovládač alebo vlhčené utierky robí scény ako z mexickej telenovely. Nerobila som si z toho vrásky. Veď je to také detské nie? Nervózna bola v posledných týždňoch aj v postieľke. Veľakrát. Trvalo dlho, kým zaspala, veľa sa budila. Zvykla som si. Myslela som, že je to zase fáza, takže som to neriešila. Ani pršteky v ústach. Však ich tam má furt, zuby ako zuby, nejako vyjdú ako tie predtým, myslela som si…
Zapareniny
No a potom začala pred niekoľkými týždňami kakávať aj 2 či 3-krát denne. Stolica bola iná. Skôr hnačková ako normálna. Prvé, čo mi napadlo, že zase ide na nás nejaký vírus a už som si v hlave opakovala recept na ryžový odvar. Katuška však jedlo neodmietala, práve naopak. Jedla by najradšej všetko – piate cez deviate, takže som sa ju snažila držať aspoň na ako-takej diéte. No nepomohlo. Zo sústavného kakania sa nám začali robiť zapareniny, aj s pľuzgiermi. Bola som z toho dosť na nervy, lebo hygiena je u nás dôležitá a takéto veci si dávam zvlášť pozor. Ošetrovala som jej sčervenaný zadoček sudokrémom a prebaľovala častejšie ako predtým, no hojenie trvalo cez tri-štyri dni.
Nočné teátro
No a potom začali pravidelné nočné teátra. Časté budenie, nerváčenie sa, plač. Nič nepomáhalo. Len Nurofen. Takže asi posledný týždeň sme fungovali tak, že som odmerku mala vopred nachystanú na nočnom stolíku a vždy v noci, keď sa to už nedalo vydržať, jej ju aplikovala. Celá dráma zvaná horné stoličky vyvrcholila klasicky – teplotami. Teplotovali sme dva dni. Prvý sme si užili 38-čky, na druhý sme teplotu znížili na 37 až úplne zmizla. No naša stoličková odysea sa zmiznutím teploty neskončila.
„Ja neviem, čo jej je, idem jej pustiť rozprávky,“ povedala som okolo polnoci môjmu mužovi úplne zúfala, asi po 20 minútach vrieskania, kedy nezabralo ani čičíkanie na rukách, ani nosenie po izbe, ani zasvietenie lampy, ani žalúzie, ani zrkadlo, ani ten Duck TV, ale po chvíľke sa pri tých rozprávkach aspoň na 10 minút upokojila. Stav pohody trval dokým som telku nevypla a nenasmerovala som si to spolu s Katuškou späť do spálne. No ale skrátim to. Druhý amok skončil tak ako prvý – pred kačkovou televíziou, potom som do Katušky spolu s mužom napchala Nurofen, lebo som vydedukovali, že ju niečo bolí a dala som ju do postieľky. Najskôr vrieskala, potom len vzlykala a potom sa síce upokojila, ale nevedela zaspať. Toto celé trvalo cez dve hodiny a ráno sme vstávali už pred 6. Bába vyzerala celkom ok, ja ako po týždňovom fláme na Ibize a tým sa príbeh zuby skončil. Cez deň dospala, čo mohla, v noci spala tiež a potom sa začala fáza zmena času. Ale o tom inokedy, lebo z tejto veci sme sa ešte nespamätali.