Tag: pôrod

Chudnutie po pôrode

A je to! Podarilo sa! Trvalo to presne 8 mesiacov od pôrodu, dlhé týždne driny a odriekania, no dala som to. Som presne tam, kde som bola, keď mi odovzdávali tehotenskú knižku. Schudla som mojich krásnych 21 tehotenských kíl.

Posledné kilá sú najhoršie

Asi pred dvomi mesiacmi som písala o tom, že už viac ako dva mesiace stagnujem na váhe. Nevedela som sa zbaviť posledných 3 kíl. Vraj to bolo normálne, vraj takto telo reaguje na veľký úbytok hmotnosti. Čo vám poviem, nebavilo ma to, frustrovalo, chcela som sa na to vykašľať, ale vydržala som. To tá vidina letnej dovolenky bola silnejšia ako chladnička. A oplatilo sa. Asi to má niečo do seba, pretože som nič extra iné nerobila a schudla som. Dokonca by som mohla povedať, že som mala dosť výrazné prestávky v cvičení, pretože sme boli s Katuškou obidve choré a keď máte doma choré dieťa, určite viete, že mať energiu na cvičenie je v tejto situácii nadľudský výkon.

Cvičenie nezaberá, treba behať

Keď sa nad tým hlbšie zamyslím, kilá išli dolu až vtedy, keď som sa zamerala na kardio cvičenia. U mňa to bolo tak, že cvičiť som začala 10 týždňov po pôrode, no vtedy to bolo maximálne 2-krát do týždňa a išlo zväčša o drepy, brušáky, výpady – všetko s vlastnou váhou, cardio som mala len vo forme prechádzok s kočíkom. Akože vtedy mi to nejako nevadilo, lebo tie kilá išli dolu pekne, až potom sa to na začiatku roka zastavilo.

Napriek tomu som s behaním ako takým, začala až v polovici marca, na rovinu – zo zúfalstva, lebo som nevedela ako tie hnusné kiliská dať dole. Na rovinu – nie som žiadny milovník behu, no donútila som sa. Stiahla som si do mobilu obľúbenú hudbu, brucho obalila do sťahovacieho pásu, obula tenisky a išla som. Prvýkrát to bola hotová katastrofa, druhýkrát ešte väčšia, ale zvykla som si. Na rovinu – teraz sa na to normálne teším, viete je to aj taká psychohygiena, kedy sa dostanete z domu a aspoň 30 minút je to len o vás J

Cica nežer, aj keď?

No a čo si budeme rozprávať, keby som mala na obed každý deň rezeň so šalátom a na večeru tresku s horalkou, mohla by som sa ubehať k smrti, aj tak by som neschudla. Žila som a žijem zdravo. Aspoň sa snažím, aj keď aj ja som len človek.  A občas je ťažký deň, občas je nejaká oslava, občas to mám už na háku – vtedy zjem aj nejaký sacharid a dám si večer pohár vína, však viete, na zmiernenie hladiny hormónov J

Možno aj preto mi to všetko trvalo 8 mesiacov, možno nie, ale išla som svojím tempom, tak aby to mne vyhovovalo, hecovala som sa sama, jedla som, čo som si vybrala sama, chcela som sama a podarilo sa.  Veď aj chudnutie je v konečnom dôsledku o hlave a ja chcem ísť ešte o kúsok ďalej, takže obúvam tenisky, v ušiach mi už znie obľúbená pesnička a idem na to 😉

Ako som si vybrala pôrodnicu

Som pragmatická žena, workoholička. Pracovala som úplne do konca  a na materskú dovolenku nastupovala na začiatku 34.týždňa. Bola som z toho na nervy, z tej ničoty, nudy, no proste zo všetkého. Napriek tomu ma počas celého tohto obdobia nenapadlo zamyslieť sa nad tým, v akej pôrodnici by som chcela rodiť. Brala som akosi automaticky, že pôjdem do nemocnice v našom meste. Vedela som, že to nie je žiadna sláva, no celá rodina ma presviedčala, že tam rodila moja sestra, skoro všetky moje kamarátky  a známe a ani jedna nemala problém. Tak kam by som teda chodila? A ako by všetci chodili za mnou na návštevy, keď by som sa trepala niekam inam? Takže bolo rozhodnuté – budem rodiť v Žiari. Bola to chyba. Ale čo už, život ma zase naučil…

„Už bola za tebou detská doktorka?“, opýtala sa ma sestra z novorodeneckého asi 6 hodín po pôrode. Moja odpoveď znela, že nie, no hneď na sestričku smerovala moja otázka: „Stalo sa niečo s malou?“, ona len stroho prestúpila z nohy na nohu a povedala, že všetko mi vysvetlí lekárka. Verte či nie, boli to jedny z najhorších minút v mojom živote, nevedela som sa ešte postaviť z postele, môj muž mi nedvíhal telefón, lebo už bujaro oslavoval a ja som len tupo pozerala do steny a začala sa modliť. Nakoniec asi po 20 minútach, ktoré sa mi zdali večnosťou, prišla lekárka a oznámila mi, že malá Katuška má desaturácie (nevedela som, čo to je – vraj sa zle okysličuje) a odporúča prevoz do krajskej nemocnice, nakoľko sú tam špecialisti a v miestnej nemocnici na liečbu nemajú ani personál, ani vybavenie.

Takže niekoľko hodín po pôrode moje dieťa odviezli preč a mňa nechali tam, samu, unavenú, ubolenú, no najmä ustráchanú a nešťastnú. Nikto mi nepovedal, kde presne bude malá ležať, ako to tam funguje, ako sa k nej dostanem, proste nič. Dieťatko odovzdali, o matku sa viac nikto poriadne nezaujímal. Na druhý deň som preto miestnu pôrodnicu opustila, musela som sa dať dokopy a po 26 hodinách po pôrode začať kvôli môjmu bábätku fungovať. V ten deň ma za ňou nepustili. Ani nejdem opisovať, akú tortúru telefonátov, správ a plaču som zažila. Celá rodina vyvolávala všetkým známym, aby sme sa konečne dopátrali, kde presne je moja malá, ako to tam chodí, čo jej je a kedy za ňou môžem prísť.

Z pôrodnice som prišla domov bez bábätka. Bol to hrozný pocit. Stále som vyvolávala na oddelenie, kde Katka ležala a modlila sa, aby mi zdvihla aspoň trošku normálna sestra a povedala mi, že maličká je v poriadku. Nie vždy som sa stretla s ústretovosťou, čo mi na pohode opäť nepridalo. Nakoniec som mohla za svojou dcérkou ísť 2 dni po pôrode, do nemocnice ma prijímali ako sprievod rodiča. Našťastie ma ešte v to ráno vyšetrila moja gynekologička a poprosila svojho známeho v krajskej nemocnici, aby na mňa dohliadol. Skrátim to – dostala som 2 injekcie na stiahnutie maternice, ani tie však nepomohli k tomu, aby ma ušetrili kyretáže, takže 2 dni na to, ako som prišla do druhej nemocnice som sa aj ja opäť ocitla na operačnom  stole.

No ale späť k malej Katke. Chvála Bohu všetko skončilo dobre, maličká chytila v pôrodných cestách baktériu E-coli a po pôrode sa nevedela vycikať (mala zápal močových ciest), preto tie desaturácie. V nemocnici jej nasadili antibiotiká, kanylu jej zaviedli do hlavičky, bol to hrozný pohľad, ale keď jej to malo pomôcť, musela som to prežiť.

To, ako sa to mohlo všetko stať, doteraz neviem. Prenášala som, dostala som infekciu. Kto pochybil? Neviem tiež. Môj gynekológ alebo pôrodnica? Ktovie. To teraz už nezistím. Jediné, čo ale viem je, že už nikdy nepôjdem rodiť do nemocnice, kde nie je neonatologická klinika s JIRS, pretože všetko sa dá zvládnuť – nepríjemné sestry, izby, ktoré od postavenia nevideli murára, plesnivé kúpeľne aj neznesiteľná strava. Jediná vec, ktorú matka po pôrode chce, je byť so svojím dieťatkom a to, aby bolo zdravé. Nech sa stane čokoľvek z nemocnice s neonatologickym centrom mi moje bábätko nikto neodvezie, budem tam môcť byť s ním a budem si istá, že je v rukách tých správnych odborníkov.

Takže milé mamičky, kašlite na skvelé súkromné kliniky, VIP izby s LCD obrazovkami, kde miniete len kopec peňazí, pretože po pôrode vám bude záležať len na vašom maličkom a ak nastane podobná komplikácia ako v mojom prípade – v zariadení,  v ktorom nie je neonatologické centrum vám nepomôžu.

Pôrod prvorodičky PART II. alebo nikdy nehovor nikdy epidurálke

„Kedy mi už pichnete tú epidurálku,“ vzlykala som na koze a doktor len konštatoval, že ešte som sa dostatočne neotvorila. „Akože neotvorila?“ hovorím si v duchu, však povedali, že už som na 5 centimetrov!!!

Epidurálka pred pôrodom

Ono to s tou epidurálkou pri mne bolo tak, že ešte 2 mesiace pred pôrodom som bola veľká hviezda a všade kadiaľ som chodila som tvrdila, že ja si ju teda určite nedám. Dôvodov bolo hneď niekoľko – bála som sa, že mi ju zle pichnú a bude mať pre mňa neblahé následky, akože ochrniem, akože mi praskne hlava, akože ten vpich do miechy neprežijem a podobne…lenže v stave, keď som sedela na fitlopte a držala sa železnej konštrukcie nemocničnej postele som netúžila po ničom inom, len nech už niekto tú bolesť utlmí, lebo ja to asi neprežijeeemmm. A tak som doktora prosila, nech mi ju už pichnúúúú.

Pôrod s epidurálkou

Pichli. Na pôrodnej sále. Sedela som na koze a čakala anesteziológa. Načarbala som podpis na asi 20 papierov a nevedela som sa dočkať, kedy ju dostanem. A viete, čo na nej bolo úplne najhoršie? Tie kontrakcie, medzi ktorými mi ju zavádzali. Vpich som necítila vôbec. Len som predýchavala asi 4 kontrakcie, ktoré už boli asi v 40 sekundových intervaloch a epidurál bol zavedený. Účinkovať to začalo asi za 10 až 15 minút. Najskôr mi vpichovali dávku postupne a merali pritom tlak. A keďže som dobre reagovala, tak ju v malých dávkach dopichovali. Zabrala mi úžasnnééé J Necítila som už žiadnu bolesť. Posledné 4 centimetre otvárania som už len preležala na koze a spokojne odfukovala. Práve v tomto momente prišiel do nemocnice môj manžel, ktorý si dodnes myslí, že pôrod je pohodová záležitosť. No veď on od tohto momentu aj bol. Asi za hodinku a 15 minút od zavedenia som cítila slabý tlak na konečník a potom som začala rodiť. Najskôr sme si spolu s asistentkou precvičili tlačenie a keď mi s doktorom povedali, aby som tlačila, tak som zavrela oči, zadržala dych a tlačila najviac ako viem, lebo posledné, čo som chcela bolo, aby moju malú princeznú vyberali kliešťami.

Pôrod trvá 20 minút

Malá Katka prišla na svet asi na 4 alebo 5 tlačenie, nepamätám si to presne. Len som cítila zrazu brutálnu úľavu. Moja prvá otázka bola, že prečo neplače a anestéziologička mi hovorí, že mám vyčkať, vraj sa ešte vystiera a potom to prišlo, ten najkrajší pocit na svete, keď prvýkrát počujete zaplakať a uvidíte vlastné dieťa. Neplakala som. Plačem teraz, keď si na to spomeniem. Bola som v tranze, nemohla som uveriť, že sa to stalo a porodila som dieťa, že som mamou a mám to za sebou, no bola som napriek všetkému neskutočne šťastná a aj keď riadky a slová v mojich príspevkoch o pôrode možno vyzerajú na prvý pohľad hrozivo, verte mi, išla by som do toho znova, tá niekoľkohodinová bolesť sa dá zvládnuť, pre to šťastie, ktoré príde potom J

Pôrod prvorodičky PART I.

Je asi normálne, že tak na začiatku tretieho trimestra začne prvorodička uvažovať o tom, aké to asi bude, keď príde hodina „H“. Tak som sa začala na pôrod vypytovať mamy, babky, všetkých kamarátok a kolegýň, ktoré to už zažili, no a samozrejme čo to som si prečítala aj na diskusných fórach. Takto nasiaknutá všemožnými informáciami som sa rozhodla, že epidurálnu anestézu skôr nie ako áno, lebo však kto mi to pichne, a či mi to dobre pichne a čo ak mi to nezaberie a čo ak ochrniem a neviem, čo všetko sa ešte môže stať!!! No to určite so sebou robiť nebudeeeemmm!!! Achh tie reči J, ale keď prišlo na lámanie chleba, bolo to zase všetko inak J

Pôrodný plán – áno alebo nie?

Uvažovala som aj o pôrodnom pláne, no potom som túto myšlienku zavrhla, pretože mi to prišlo pritiahnuté za vlasy, keďže som nevedela do čoho idem a koľko komplikácií sa môže počas pôrodu vyskytnúť.

Ako už viete, ja som sa rodiť chystala už od 38. týždňa. Bola som na spovedi, dostala som požehnanie od nášho pána farára pre šťastný pôrod, skúmala každý pohyb v mojom tele a čakala ešte skoro mesiac, keďže som prenášala. Indukciu mi na druhý pokus mali zaviesť na začiatku 42.týždňa. Moja malá dcérka sa toho asi zľakla, alebo už si dokončila manikúru a pedikúru (lebo nechtiská mala teda riadne a ešte aj pekne vyformované J) a rozhodla sa, že sa narodí sama o deň skôr akoby sme ju volali na svet pomocou liekov.

Pôrodné bolesti

Pôrodná činnosť sa začala v sobotu poobede, teda na to som prišla až neskôr, keď som o tom spätne rozmýšľala. Boli to také najskôr slabé tlaky v oblasti vaječníkov, žiadne tlaky v krížoch, žiadny odtok plodovej vody ani hlienovej zátky, len tlaky. Najskôr slabé a potom silnejšie. Asi o pol desiatej večer mi intervaly medzi bolesťami začal merať manžel – boli nepravidelné – raz 5 minút, raz 7 minút, potom zase 4 minúty a tak stále dokola…

A čo som spravila ja? Ako správna prvorodička 3.tisícročia som si to išla prečítať na google ako to vlastne má byť! Všade písali, že bolesti by mali byť pravidelné, takže ide zase o planý poplach, do nemocnice nejdeme, lebo druhý odchod domov s kufrom by som psychicky nedala, zhasíname svetlo a ideme spať! Lenže oni tie bolesti neprestávali. Sedela som, chodila som po byte, ležala na gauči, no stále sa objavovali a boli čoraz intenzívnejšie, aj keď stále nie pravidelné. No a nakoniec som začala krvácať a povedala som si DOSŤ – ideme do nemocnice. Kufor sme preventívne nechali v aute, však ak zase ide o planý poplach. No ale keďže som prišla o druhej ráno, nechali si ma tam.

Príchod do pôrodnice

„Jóooj moja vy tu počkáte, pokiaľ prídem zajtra ráno do práce,“ povzbudivo sa so mnou lúčila nočná sestra o 6 ráno, keď ju striedala denná smena. „Čožeeee???“, myslela som si v duchu, však za 24 hodín tu asi rozbijem všetky stenyyyy!!! To hádam nemyslia vážne!!! Otvárala som sa zo začiatku pomaly, zo špičky prsta na prst a pól a potom sa to akosi zastavilo. Bolesti síce boli, ale už nie také intenzívne, ale boli. Nedalo sa pri nich oddychovať ani pozerať televízor a už vôbec nie spať ako mi sestry kázali. No a potom sa pôrodné asistentky vymenili a tá na dennej smene povedala, že nevadí, že vyskúšame klistir a uvidíme…

Klistir pred pôrodom – hurráá

Klistirrr, no čo vám poviem, aj som sa naň tešila, lebo som dovtedy mala zápchu neskutočnú a myslela som si, že aj toto je spôsob ako zhodiť z tých tehotenských kíl navyšeJ Achh, akááá som hlúpa, aj napriek tomu, že mám rigorózny titul J Klistir otváranie skutočne urýchlil až tak, že počas 30 minút sa všetko pohlo skoro o 2 centimetre a ja som nevedela či si za ten čas mám vlasy šklbať alebo steny rozbíjať, lebo gráddyy to teda boli poriadneeee. No a klistir mi potlačil aj zlatú žilu, s ktorou sa mordujem doteraz a hmotnostný úbytok? Ten bol z neho minimálny 😉

Inak klistir nebolí, nebojte sa. A dala by som si ho asi urobiť znovu, nieže by som bola masochistka, ale zase moje dieťa chcem priviesť na svet v dôstojných podmienkach a nie do chlievika. Takže preto 😉

Prepichnutie plodového vaku

Bolo skoro sedem ráno, bola som po klistire a myslela, že do konca to už nedám, lebo kontrakcie sa zintenzívnili a boli už skoro každé dve minúty. Potom ešte prišiel doktor, kázal mi ľahnúť na vyšetrovačku – už to bol pre mňa nadľudský výkon, pretože najlepšie mi bolo v sede a predklone, ľahnutie sa mi rovnalo smrti. Nejako som sa na tú kozu vyšplhala, predychavala a zase lapala po dychu, keď zrazu vidím v doktorových rukách hák – taký ako kosák alebo ihlica na hačkovanie. „To, čo mi idete robiť?“ vzlykala som medzi kontrakciami a doktor mi stroho odpovedal, že ide prepichnúť plodový vak. „ČOOOO??? A to boli???“, jačali zo mňa posledné kvapky môjho pudu sebazáchovy, zas povedal, ževraj nie. Ani nebolelo, alebo skôr boleli kontrakcie viac ako všetko ostatné…

Môj syndróm hniezdenia

Syndróm hniezdenia som chytila aj ja. A to aj napriek tomu, že nie som žiadna vychytená žienka domáca. Jednoducho som sa jedno pondelkové ráno zobudila a preplo mi J Bolo to na začiatku 36. týždňa. Zľakla som sa.

Dostala som paniku, že pôrod môže prísť už čoskoro a ja mám totálny bodrel v byte. Tak som začala upratovať. Trvalo mi to 4  dni. Vyhádzala a vytriedila som perináky, nakúpila vákuové vrecia  a všetko, čo sa dalo zavakuovala, aby som v byte vytvorila ďalší odkladací priestor. Oprala som záclony aj závesy, vyupratovala celú kuchynskú linku a vydrhla sprchovací kút. Nejakou špeci chémiou! Normálne som hľadala na internete tipy a rady ako sa zbaviť nečistôt medzi obkladačkami. No totálny masakerrrr. Bola som unavená ako kôň a môj muž nado mnou len krútil hlavou. No a keď mi pred finále v posledný upratovací deň na pokraji môjho osobného zúfalstva, keď som bola spotená ako slon povedal, že nikto mi to nekázal robiť, rozplakala som sa…

Nakoniec som to všetko s vypätím posledných síl dokončila a začala druhú fázu – príprava výbavičky pre Katku. Všetky vecičky, zavinovačky a textilné plienky sme spolu s mamou oprali, nasledovalo 4-hodinové žehlenie a v polovici 37 týždňa som bola hotováááá.

Od tohto momentu sa začala etapa sadania prachu a neskutočná nudaaaa spojená s pekelnými horúčavami, ktoré som po väčšine preležala na posteli v zatemnenej spálni s lavorom studenej vody pri nohách. Bola som ako tuleň na Falklandách ale keď to inak nejde, tak to nejde…;-)

Nakoniec som musela vytiahnuť vysávač znovu na konci 38.týždňa, lebo môj muž je alergický na prach a už som nemohla počúvať to jeho nekonečné vykychovaniie….no ani opätovné preupratovanie bytu nepomohlo a mojej malej sa nie a nie chcieť von, tak teraz opäť ležím už v 39. týždni ako veľryba v zabarikádovanej spálni, pretože horúco je stále a zdieľam spolu s Vami môj syndróm hniezdenia. Vy ste to mali ako?